Značenie je pomerne dobré, ale nájdu sa úseky, kde môžu byť (a sú) problémy s orientáciou. Pri trase sú cykloprístrešky – prakticky rovnaké ako som videl v Štiavnických vrchoch. V Podhájskej stoja rýchliky, takže nie je problém sa sem dopraviť s bicyklom. Opíšem dve trasy, ale nie úplne v priebehu cyklotrás. Prvý okruh je k Žitavskému luhu a naspäť a druhý za pamiatkami okolia do Bardoňova a k zrúcanine kláštora Máriacsalád. Možno ich absolvovať aj spolu v tvare osmičky.

K Žitavskému luhu

Najprv vyrážam na sever do obce Trávnica, kde sú štyri kaštiele, ale nepristavujem sa. Zbadám cykloznačenie „Trávnických okruhov“ a rozhodujem sa spestriť si cestu a prejsť menší okruh. Z obce peknou alejou trocha do kopca a potom z kopca prichádzam k vodnej nádrži Trávnica II. (Nový rybník), podľa miestneho značenia Taňa. Tu mám v úmysle prejsť popri brehu na druhý koniec ku Bielej samote a po protiľahlom pahorku späť do dediny, ako sľubovalo značenie v obci, ale po chvíli sa poľná cesta stráca. Pokračujem po poli, až sa rozhodnem radšej vrátiť. Je to trápenie, po ceste či chodníku ani stopa, ešte ma toho čaká veľa...

Vraciam sa rovnakou trasou do dediny, odkiaľ poľnou cestou pokračujem podľa mapy k nádrži Trávnica I. (Starý rybník). Obe nádrže sú nečakane malebné. Pokračujem okrajom lesíka, ale nie až na vrchol pahorku, lebo sa chcem dostať do Gedry (miestna časť obce Maňa). Nakoniec som tam cestami-necestami trafil. Je to trasa prevažne poliami, ale je tu pár hájikov a alejí. Neďaleko za Gedrou smerom na Žitavce začína Žitavský luh, ktorý obídem po náučnom chodníku. Najlepší výhľad naň je z cesty Maňa – Žitavce na malom návrší nad luhom (evidentne sa tu zastavuje viac ľudí).

Žitavský luh je v Požitaví najväčší celok aluviálnych lúčnych porastov a močiarnych spoločenstiev a významné chránené vtáčie územie. Bolo tu zistených až 189 druhov vtákov. Do Podhájskej sa vraciam po štátnej ceste č. 511 cez Maňu, Vlkas, Hul a Radavu (cesta č. 580). V Radave je menší, celkom prudký kopček a plno drevených vyrezávaných sôch. Z dediny pokračujem lesnou cestičkou až do Podhájskej okrajom lesíka cez staré sady a vinice. Vyzerá to tu pekne. Keď som na dohľad od Podhájskej nejako sa mi stratil chodník, a tak sa musím terigať okrajom poľa. V obci je plno penziónov a turistov, žije to tu. Veľa je predovšetkým Čechov.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Bardoňovo a pútnické miesto Studnička

Naobedujem sa a pokračujem cez Pozbu vedľajšou asfaltkou do Bardoňova na druhý okruh. Mimochodom, páčil sa mi viac. Za Pozbou je pekný „cykloaltánok“ a odtiaľto sa ide do kopca, ale ešte pred vrcholom kopca je odbočka do Dedinky a Hurbanoviec, pri ktorej (pri rázcestí) sa nachádza pútnický areál Studnička (Szentkút), kde sa podľa legendy zjavila Panna Mária. Zastavovali sa tu pútnici do Máriacsaládu, ktorí tu objavili prameň s vraj zázračnými účinkami na slepotu a očné choroby. Vraj voda zo studničky nejednému pútnikovi vrátila zrak. Momentálne tu prebiehajú stavebné práce na oprave kaplniek a úprave areálu. V okolí je pestrá krajina Pohronskej pahorkatiny. Na zvlnených pahorkoch sú dubové a agátové lesy a háje striedajúce sa so suchými stepami, poliami i starými sadmi.

Po prehliadke areálu mi dá zabrať stúpanie cestou do Bardoňova. Úsek od rázcestia je najstrmší, ale z vrcholu stúpania je to len zjazd prakticky až ku kaštieľu v obci. Najviac sa mi však páči kaplnka na poli pri ceste na začiatku obce. Zaujímavé je, že nemá žiaden vchod, lebo je zamurovaný... V čase môjho výletu nebola omietnutá, fasáda bola tehlová, a pri poslednom výlete v okolí už mala novú fasádu. Mne sa však viac páčila predtým. Tým ako sa hodí do okolitej krajiny a spoluvytvára ju (hlavne pri pohľade od dediny), je to pre mňa jedna z najkrajších kaplniek na Slovensku. Ešte zaujímavosť, v Bardoňove sa mal stavať veľký akvapark – more Thetys, ale celé to nejako zakapalo...

Zrúcaniny kláštora Mariánska Čelaď (Máriacsalád)

Idem naspäť ku Studničke (jedna z cyklotrás ide cez Dedinku), ale nepokračujem tým smerom, lež naspäť k Pozbe, ale kúsok pred ňou odbočujem na Malú Pozbu. Je to poľnohospodárska osada v malebnom prostredí, prechádzam okrajom lesnou cestou a okrajom poľa do kopca. Chcem prejsť krížom ku kláštoru Mariánska Čelaď (Máriacsalád), ktorý leží medzi Podhájskou a Čechami. Keď lesná cesta zatáča doprava, moja vnútorná navigácia mi hovorí, že by som mal ísť rovno, a tak pokračujem krížom cez oráčinu v koľaji. Musím tlačiť, je to nezjazdné, no nakoniec prichádzam k lesu za poľom, ale nie je tu nijaká cesta, vyťahujem mobil, že mrknem na GPS, ale tá ma vidí ešte v Podhájskej. Idem okrajom poľa napravo a naďabím na cestu, ktorou som išiel predtým, obchádzala pole cez les... Odtiaľto je to len krátky zjazd k bočnej ceste Podhájska - Čechy. Vychádzam pri obnovenej kaplnke Panny Márie a pokračujem k ruinám barokového paulínskeho kláštora a kostola svätej Rodiny Panny Márie - Mariánska Čelaď (maďarsky Máriacsalád). Je len kúsok od cesty a je pred nimi parkovisko. Pôvodne tu bol aj kostol podobný šaštínskemu, ale zanikol počas 2. svetovej vojny.

Na kláštor je rok, čo rok smutnejší pohľad. Ešte v roku 1990 bol využívaný miestnym družstvom. V 70-tych rokoch tu bývali ľudia, bola tu škola a v 80-tych rokoch dostal novú strechu. Po streche už niet ani stopy, začínajú sa prepadávať stropy, pivnice opradené legendami o podzemných chodbách sú zväčša zasypané. Za ďalších 20 rokov tu už nič nebude, ani zvyšky múrov. Ale aj tak je to pekné miesto a pomerne dosť navštevované. Pre kláštor sa osudným stalo vrátenie cirkvi, ktorá sa oň vôbec nestará a nechala ho totálne zničiť. Dá sa povedať, že ako keby bol zakliaty. Krátko po dostavaní, po tom ako bol zničený za tureckých vojen, bol rád zrušený. Slúžil ako sklad obilia či ovčinec. Kostol neprežil vojnu a kláštor prakticky zaniká už najmenej tretíkrát. Pri kláštore v lese sú stopy po družstve, ktoré tu bývalo (na TuristickaMapa.sk je ešte zakreslené, aj keď je tam už les). Koho zaujíma viac o niekdajšom kláštore, tak pozrite www.pokladyslovenska.sk

Prejdem si kláštor, aj keď sú schodištia viac-menej zničené, dá sa ešte vyjsť po zvyškoch až na strechu a poprechádzať sa. Pozor na prepadliny, opatrnosti nikdy nie je dosť! Odtiaľto zo strechy sa zdá, že je uprostred hlbokého lesa. O kláštore existuje mnoho legiend, mali tu byť obrovské podzemné chodby, kde sa dalo chodiť na vozoch, mnísi mali byť zvrhlí a znásilňovať ženy v okolí, a chodba mala ísť až do Hronského Beňadika a pod. Podzemné chodby však boli skôr pivnice, dnes zväčša zavalené. Na niekoľkých miestach vidieť na povrchu stopy buď po prepadnutí pôdy alebo kopaní moderných zlatokopov.

Čechy a kalvária v Dvoroch nad Žitavou

Z kláštora pekným a rýchlym zjazdom pokračujem do dediny Čechy. Mne pripadá dedina tak malebne, učupená medzi kopcami, rybník, dokonca lyžiarsky svah – najnižšie položený umelo zasnežovaný svah u nás a asi aj s najmiernejším svahom (oproti rybníku). V miestnej krčme sa osviežim a pokračujem do Semerova, je to podobná dedina ako Čechy, ale tie sa mi páčia viac. Na konci dediny ma čaká krátke, ale prudké stúpanie na hlavnú cestu č. I/75 z Nových Zámkov do Levíc. Štátna cesta je veľmi frekventovaná, s mierne zvlneným reliéfom, ale v zjazdoch sa dá dosiahnuť slušná rýchlosť, takže to netrvá dlho. Idem po nej až do Dvorov nad Žitavou a ešte kúsok za ne ku kalvárii. Umiestnená je na Martinskom vŕšku (125 m) - kopček naľavo od cesty pri výjazde z dediny smerom na Nové Zámky, kde sa v roku 1309 konal cirkevný koncil, ktorý potvrdil za kráľa Karola Róberta z Anjou, exkomunikoval Matúša Čáka a zaviedol modlitbu Anjel pána a večerné zvonenie, ktoré sa u nás odvtedy až dodnes zvoní. Po krátkom odbočení k rybníkom Štrkovisko pri ceste smerom na Nové Zámky sa vraciam cez Dvory nad Žitavou a pokračujem po štátnej ceste č. 511 do Bešeňova.

Naspäť do Podhájskej

V Bešeňove odbočím na vedľajšou cestu smerom na Veľké Lovce, ktoré sú za tiahlym kopcom, cez ktorý ide cesta. Pri moste cez potok Lagáň pred dedinou je ďalší „cykloturistický prístrešok“. Cez dedinu (zaujala ma reklama jednej firmy riešiacej kanalizácie – veľký nápis: Vaše hovno – Naša starosť) prichádzam k lesu, cez ktorý prechádzam po značenej MTB trase. Zaujímavé je, že je tu tiež klasická modrá TZT, a pritom v žiadnej mape nie je. Cyklotrasa nejde ku kláštoru Mariánska Čelaď (Máriacsalád), preto na rúbanisku (pilčíci sa činia aj u nás na juhu, bohužiaľ) z nej schádzam a motám sa podľa „vnútornej navigácie" po lesných cestách. Prichádzam na okraj poľa a neviem ako ďalej. Našťastie stretnem miestnych a pýtam sa kade k Máriacsaládu. Tu sa znova nezastavujem a vyberiem sa smerom na Podhájsku po asfaltovej ceste. Keď asi na vrchole stúpania vidím značenú odbočku po lesnej ceste, idem na ňu a pekným zjazdom cez les prichádzam až do Podhájskej (dá sa samozrejme ísť aj po asfaltke cez časť Belek). Je tam strmé klesanie a maximálne po 1 kilometri by ste boli v dedine. Zvyknem to chodievať opačne do kopca ako kondičný tréning.

Záver

Po širokom okolí Podhájskej sa motám na bicykli pomerne často. K napísaniu článku ma inšpirovalo biele miesto na mape Hikingu. Podunajská pahorkatina je podľa mňa na cyklistiku ako stvorená. Nie sú tu stúpania, ktoré by niekoho mohli znechutiť, ale ani jednotvárna rovina.

https://www.wellnesspodhajska.sk/cs/zabava/cyklotrasy

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek