Trasa

Martin – Trnovo – Valča – Kláštor pod Znievom – Vrícko – Fačkovské sedlo – Vrícke sedlo – Kláštor pod Znievom – Valča – Trnovo – Tanková cesta – Martin, Podstráne

Rána bývajú už trochu chladnejšie, a keďže sa mi nechce so sebou celý deň vláčiť teplé veci, počkám a z Martina vyrážam neskôr, niečo okolo deviatej hodiny ráno. Predpoveď počasia na dnešný deň sľubuje slnečno alebo len malú oblačnosť, tak verím, že tentokrát prejdem trasu bez toho, aby som zmokol.

Z Martina vyrážam cez Košťany nad Turcom, smerom na Trebostovo po klasickej ceste. Pred Trebostovom ale odbočujem doľava a pokračujem cez Trnovo, Valču do Slovianskej doliny. Táto časť trasy je po štátnych cestách druhej a tretej triedy. Našťastie tu ale nie je hustá doprava, a tak je aj celkom príjemná. Teším sa tiež na začiatok Slovianskej doliny, kde sa prechádza cez lúky za dedinou a popod listnaté stromy na začiatku doliny. Je to pekná oblasť, ale nebol som tu už dlhšie. Dolinu si ale aj tak pôjdem pozrieť niekedy inokedy a dnes cestou pokračujem len po rybníky Brčná. Tu odbočujem z cesty, smerujúcej ďalej do doliny, a stúpam lesom smerom do Kláštora pod Znievom. Cesta má spočiatku asfaltový povrch v celkom dobrom stave, ale zakrátko sa to zmení a povrch je čoraz horší. Najhoršia, a teda najviac rozbitá, časť cesty je práve pri zjazde k lúkam pred Kláštorom pod Znievom. Dávnejšie boli dni, keď som trasu chodieval na cestnom bicykli. Dnes by som mu to už ale neurobil a netrápil ho, lebo by to v zdraví asi neprežili kolesá. Po zjazde na cestnom bicykli, by som mal nielen osmičku, ale možno aj desiatku.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Z Kláštora pod Znievom pokračujem znovu klasickou cestou na Vrícko a vystúpam ešte do Vríckeho sedla, kde konečne odbočujem mimo hlavný ťah a pokračujem lesnou cestou. Spočiatku kopíruje červenú značku do Fačkovského sedla. Zakrátko ju ale opúšťam a pokračujem jednou z lesných ciest, ktoré by mali ísť tiež smerom do Fačkovského sedla. Mám ich v pamäti ešte spred pár rokov, keď sme tu boli s kamarátom, ale v oveľa horšom počasí ako mám dnes. Po správnom odbočení na prvej križovatke pokračujem úspešne ďalej, až sa po asi 15 minútach napojím na cyklo-bežkársky okruh. Je vyznačený z Fačkovského sedla a pokračujem jeho hornou časťou, v protismere šípok a samozrejme dnes nie na bežkách. To by bolo asi v slnečnom počasí trochu náročnejšie. Ale keby niekto mal chuť, samozrejme môže vyskúšať. Páči sa mi viac verzia hornou časťou vyznačeného okruhu, teda ísť v protismere do Fačkovského sedla. Spodnou časťou plánujem cestu späť. Je to trochu sranda hľadať na križovatkách správny smer, podľa poriedko umiestnených šípok a v protismere, ale dá sa to.

Fačkovské sedlo je blízko

Počasie je krásne celý deň a spočiatku prechádzam po lesnej ceste, ktorá párkrát križuje rôzne skládky dreva po ťažbe. Občas je možnosť z trasy vybočiť na lúky a popozerať aká pekná príroda je v okolí. Najkrajšie výhľady sú podľa mňa ale aj tak v mieste, keď sa začínam blížiť k Fačkovskému sedlu. Nie je ho ešte vidieť, ale krajina nasvedčuje tomu, že nie je ďaleko. Tu sa vynárajú lúky s menším množstvom stromov a vedia vyčarovať parádne scenérie. Prechádza tu lesná, alebo v tomto momente skôr poľná, cesta cez lúku, kde je len občas nejaký listnatý strom. Keby bola lúka ešte zakvitnutá, tak je to parádne mesto na romantickú prechádzku. Ja si ju tiež neodpustím, teraz mám ale romantickú prechádzku len s mojím bicyklom. Aj to sa počíta, nie?

Zakrátko romantika končí a už vidím Fačkovské sedlo, plné parkovisko a množstvo ľudí, čo sem prišli. Nie je ani ťažké hádať aký majú cieľ. Je to asi najľahšia trasa ako vystúpiť na Kľak. Tam dnes ale nepôjdem. Spustím sa len do sedla a pri reštaurácii si dám krátku prestávku. Treba doplniť tekutiny a energiu po ceste. Dlho sa tu neplánujem zdržať a po asi polhodine sa chcem vybrať na cestu späť.

Cesta späť

Nakoniec vyrážam až po asi trištvrte hodine oddychu v sedle späť na lesnú cestu a preč od množstva ľudí v okolí. Pár sto metrov stúpania od parkoviska ešte musím obchádzať turistov smerujúcich na Kľak. Turistická značka čoskoro odbočuje preč z cesty, ktorou stúpam a ostávam opäť sám. Čoskoro sa dostanem na križovatku ciest. Tu odbočujem vpravo, cestou čo ide zhora som išiel, keď som prichádzal do sedla. Povrch je v dobrom stave, občas nejaké blato, ale inak pekná lesná cesta. Na spodnej trase, ktorá je o kus dlhšia ako horná, je pár pekných miest s výhľadmi.

Aby som si nemyslel, že som tu sám, čoskoro počujem hukot motora a oproti ide auto, čo ťahá nejaký príves s drevom. Našťastie sa míňame v širšej časti cesty, a teda nie je to nič komplikované. No, a to som si myslel, že som preč od ľudí. Ale zvyšnú časť cesty je pokoj a pokračujem pekne v protismere lyžiarskych značiek smerom do Vríckeho sedla. Dúfam teda, že na križovatkách trafím správny smer. Jedno miesto bolo “zábavné”, križovatka asi troch ciest, čo sa zbiehali z viacerých smerov. Musel som zastať a premýšľať podľa toho ako bola umiestnená šípka v križovatke, pre ktorú cestu ju asi dali, aby bola dobre viditeľná. Našťastie som to správne odhadol a pokračujem ďalej.

Zakrátko prichádzam na známu križovatku, kadiaľ som prechádzal doobeda. Cesta, ktorá pokračuje vpravo, je presne tá, ktorou som sem prišiel z Vríckeho sedla. Pustím sa teda v jej protismere a čoskoro prichádzam do sedla. Pozerám na druhú stranu hlavnej cesty, kde je vidieť lesom sa ťahať novopostavenú cestu. Nedá mi to a v domnienke, že možno sa dostanem na vrchol s názvom Závozy (912 m) sa ňou vydám. Je vysypaná miestami jemnejším a ešte nie celkom dobre držiacim štrkom, tak kolesá občas pokúšajú nesprávne pohyby. Našťastie som ich ale vždy umravnil a pokračujem ďalej. Netrvá dlho a dorazím na koniec. Pred sebou vidím len les. Tak len fiktívne pokrčím plecami a poviem si: “Neprekáža, aspoň som sa previezol.” Cestou späť je ešte jedna križovatka, kde by sa dalo ísť skúmať, či sa niekde dostanem. Povedal som si, že na dnes už stačilo, čaká ma ešte cesta domov a pár stúpaní.

Záver

Do Martina pokračujem veľkú časť rovnakou trasou ako som išiel ráno, teda cez Vrícko, Valču až po Trnovo. Tu som sa rozhodol, ako aj minule, keď som išiel domov z Valčianskej doliny, že do Martina pôjdem Tankovou cestou. Celkom mám unavené nohy po celom dni, ale tak povedal som si, že to isto dám. Pri prejazde Tankovej cesty sa zastavím prvýkrát pri rozhľadni, čo je tu vybudovaná. Nikdy som tu nestál, tak som si povedal, že dnes to napravím. Áno, isto je to aj preto, že som si chcel dať malú prestávku. Po pár fotkách a troche oddychu dokončím dnešnú trasu a čoskoro som v Martine pri garáži. Pozerám na tachometer a vidím, že som si dal celkom pekný okruh, 104 km. Pekný deň je za mnou, trochu cítim únavu, ale isto viem, že by som to kľudne zopakoval opäť.

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek