Trasa

Zemplínska Teplica – Veľké Ozorovce – Malé Ozorovce – Bralo – Trnávka – Sečovce

Je nedeľné ráno a všetko je dohodnuté, hlavne čas stretnutia v Zemplínskej Teplici. Na rozohriatie svalov a nôh padne niekoľko kilometrov navyše celkom vhod. Vyrážam 1,5 hodiny skôr, aby som na mieste bol včas. S mojimi túlavými nohami raz-dva niekde odbočím, a tak nejaká polhodinka navyše bude vhod. Bicykel je skontrolovaný deň vopred, tak vyrážam s čerstvou vodou vo fľaši za novými dobrodružstvami po dedinách v podhorí. O chvíľku som na ceste a ukrajujem z 20-tky kilometrov, ktoré potrebujem prekonať k miestu zrazu. Odtiaľ vyrazíme k poslednej časti a ukončeniu priateľovho projektu obísť celé Slanské vrchy, spoznať ich históriu, súčasnosť a pekné zaujímavé miesta z ich okolia.

Som vonku z mesta Trebišov a pred Novým Ruskovom odbočujem k jeho časti Malý Ruskov a potom do Plechotíc, kde sa rozhodujem na poslednú chvíľu na cestu cez polia, ktorou som sa dlhšie zaoberal. Aj preto polhodina navyše v pláne, aby som to stíhal a priateľ nemusel na mňa čakať. Za kostolom v Plechoticiach odbočujem a mierne stúpam na koniec ulice, kde pokračujem poľnou cestou. Chcem sa dostať k jednému rybníku, pri ktorom som bol naposledy veľmi dávno, viac ako pred 30-timi rokmi. Je sucho, a tak sa ide poľnou cestou celkom pohodlne. Na vrchole kopca odbočujem dole k Ozorovskému rybníku (súkromný chov rýb). Pri vykrývači odbočujem vľavo a po zjazde sa dostanem k rybníku. Po jeho hrádzi pokračujem smerom do Zemplínskej Teplice, kde ma čaká Tono. Dúfame, že tak ako doposiaľ, ani dnes nás neprekvapia nepredvídané okolnosti a v podvečer budeme môcť skonštatovať, že sa jeho projekt zdarne ukončil.

Zemplínska Teplica (Kerestúr, 202 m)

Prvá písomná zmienka je z roku 1263, aj keď sa našlo sídlisko doby laténskej a zaniknutá osada z 10. – 12. storočia. Prvý názov bol Cristúr, neskôr Kyrysthur, Santa Cruz, Kereztúr, v roku 1920 Križovany/Križanovce, 1948 Zemplínsky Svätý Kríž a od roku 1955 ako Zemplínska Teplica (v maďarčine: Szécskeresztúr). Majiteľmi boli Soosovci, Bathoriovci, Drugethovci. Dňa 24. 7. 1831 tu vypuklo sedliacke povstanie. Do roku 1980 tu stála kúria v miestach dnešného obecného úradu a zaniknutý hrad na Hradnom vrchu (skomolene z maďarčiny Varheď). Viac o histórii sa dá dozvedieť na stránke obce alebo www.slovenskehrady.sk.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Najprv sa ideme pozrieť k Sadu mládeže, ktorý bol vysadený pod vrchom Nomša na jeho juhovýchodnej strane, no pomaly pustne. Pod vrchom je vidieť budovu, kde boli sklady na plody z ovocných sadov. Dnes je sad v súkromných rukách a oplotený, takže sme sa tam nedostali. Od sadov smerujeme ku gréckokatolíckemu chrámu z roku 1790 na hornom konci dediny, ktorý je zasvätený Narodeniu Panny Márie. Od kostola sa ulicou dostaneme späť na hlavnú cestu a zisťujeme, kde sa nachádza prameň Teplica. Nezamŕza počas zimy a slúžil na pranie pre občanov. Dnes je voda len v menšej nádrži, kde sa kúpe niekoľko rómskych deti. Druhá, väčšia je prázdna, lebo sa tu vraj utopilo dieťa, o čom svedčí kríž vedľa nádrže.

Na druhej strane cesty je stará požiarna zbrojnica, ktorá určitý čas slúžila ako kostol pre miestnu rómsku komunitu. Obec je rozložitá, a tak ideme k rímskokatolíckemu kostolu sv. Jána Krstiteľa z roku 1947 s kaplnkou umiestnenou do oplotenia kostola. Po jeho obhliadke pokračujeme dedinou k obecnému úradu, ktorý stojí na mieste, kde do roku 1980 stál kaštieľ z 1. polovice 18. storočia. Sme opäť na hlavnej ceste, prechádzame okolo nákupného strediska a základnej školy, kde je smerovník so zelenou značkou k prírodnej rezervácii Krčmárka, k Maliniaku a potom na Okrúhly vrch (bývalý lovecký zámoček grófa Forgáča). Hneď v blízkosti je pamätník na 125. výročie sedliackeho povstania. Na križovatke je ešte kaplnka Sedembolestnej Panny Márie. Povedľa školy ideme k miestnemu futbalovému ihrisku, pred ktorým je niekoľko náhrobných kameňov židovského cintorína. Nad ihriskom máme celú Zemplínsku Teplicu ako na dlani. Končíme jej obhliadku a pokračujeme späť ku križovatke s kaplnkou a ideme na Sečovce.

Za zmienku ešte stojí družstvo Fakulty veterinárneho lekárstva a po ceste vodná nádrž na potoku Číža, ktorú si ideme obzrieť z blízka. Od rybníka miernym stúpaním sa po štátnej ceste dostaneme k dedine Veľké Ozorovce, ktorá bude ďalšou zastávkou.

Veľké Ozorovce

Ležia v nadmorskej výške 179 m vo východnej časti pohoria pod Ugronom a Dlhým vrchom. Je spomínaná v roku 1304 ako Azar, v 1327 ako Ozor, potom Naghozor, Welke Ozorowcze a od roku 1920 už s dnešným názvom. Osídlenie bolo zistené z rokov 3000 – 1900 p. n. l. v neolite, o čom sa dá dozvedieť na stránke obce. Vystriedalo sa tu viac majiteľov a počas II. svetovej vojny boli skoro celé vypálené. Dnes je v obci knižnica, denný stacionár, hasičský dobrovoľný zbor a multifunkčné ihrisko. V roku 1965 z obavy pred záplavami začali stavať na potoku Čiža trocha ďalej od Teplického rybníka väčšiu 40 ha nádrž. Dnes slúži ako súkromný chovný rybník.

Pred dedinou nás vľavo zaujme družstvo. Pred areálom v dosť úbohom stave, ako väčšina u nás, zabočíme vľavo a po asi 200 metroch sme pri bráne, kde je skládka komunálneho odpadu. Pomaličky tu vyrastá menšia hôrka z odpadov, ktoré sa tu zvážajú z okolia. Za ňou je vstup k vojenskej strelnici, ktorá sa využíva v menšej miere ako kedysi. V strážnej búdke nestojí nikto. Vedľa vstupu sú plechové postavy, ktoré znázorňujú, kto by nemal chodiť do vojenského objektu. Trocha sme sklamaní, že ľudia dovolili hneď vedľa dediny postaviť skládku, ktorá časom zamorí spodné vody.

Odchádzame a vraciame sa na okraj dediny. Snáď uvidíme aj niečo oveľa krajšie, čo zaženie pochmúrne myšlienky zo skládky. Priateľ chce zájsť ku spomínanej vodnej nádrži, pri ktorej som bol ráno, keď som sa presúval do Zemplínskej Teplice. Neprekáža, teraz sem prídeme od dediny. Veď 40 hektárov je dosť veľká plocha na prezeranie a aj prostredie v doline obkolesené stromami a poliami. Volavky sediace na padnutých stromoch a plávajúce kačice, nádhera. Dalo by sa tu aj dlhšie posedieť a hľadieť do vôd nádrže.

Čas je neúprosný a treba ísť do dediny, ktorú by sme radi spoznali tak ako všetky predchádzajúce v podhorí. Postupne míňame ihriská, obecný úrad a zastavujeme sa pri pomníku padlým z II. svetovej vojny v parčíku a v blízkosti rímskokatolíckeho kostola z roku 1890. Odchádzame smerom po štátnej ceste k ďalšej dedine - Malé Ozorovce. Po niekoľkých minútach sme v nich a odbočujeme z hlavnej cesty.

Malé Ozorovce (190 m)

Ležia trocha vyššie ako Veľké, o nejaký meter nad morom. Po odbočení sme pri kostoloch a zaujímavej drevenej zvonici. Prvá písomná zmienka je z roku 1323, ale aj tu bolo osídlenie už skôr - počas doby bronzovej. Kostoly stojace hneď vedľa seba sú gréckokatolícky z roku 1996 a pôvodne gotický rímskokatolícky Svätej Magdalény z 15. storočia. Zaujímavá je samostatne stojaca drevená zvonica z roku 1619, ktorá je urobená bez jediného železného klinca. Dedina bola z väčšej časti počas poslednej vojny vypálená.

Bralo

Prechádzame okolo kultúrneho domu, škôlky a obecného úradu po miestnej značke a pokračujeme po panelovej ceste. Občas sa zastavíme pri výjavoch krížovej cesty až sa dostaneme pod úpätie Slanských vrchov k pútnickému miestu s názvom Bralo. Opradené je zjavením a raz v mesiaci sa tu konajú bohoslužby. Po 3 alebo 4 kilometroch sme sa dostali k lesu, kde vpravo od statného duba je nad prameňom kaplnka s Pannou Máriou a s lavičkami na sedenie. Od kríža pod lesom je k bralu niečo cez 200 metrov mierne stúpajúc po kamenistej ceste na samotné pútnické miesto v starom kameňolome. Tu sa nachádza oltár, kríž, drevené lavice a spovednice. Len si sadnúť a trocha rozjímať o viere. Krásne tiché miesto je priam stvorené pre náboženské či nadpozemské zamýšľanie. Viac o zjaveniach a vytvorení pútnického miesta je na www.magnifikat.sk.

Odchádzame spod Slanských vrchov z miest opradených zjavením a po 4 až 5 km sme nad Sečovcami. Klesanie poľnou cestou ubehlo veľmi rýchlo a sme pri Sečovskom rybníku medzi mestom a dedinou Trnávkou, ktorú navštívime ako posledné sídlo. Prechádzame hrádzou nádrže a cez pole smerujeme do dedinky ponovanej podľa rovnomenného potoka, ktorý pramení za vrchom Ščob.

Trnávka (192 m)

Patrila pod panstvo Parustanu a prvá písomná zmienka je z roku 1308. Spomína sa v roku 1459 ako Tharnoka, v 1786 ako Ternowka a od roku 1920 už ako Trnávka. Tak isto ako predchádzajúce dediny, tiež bola počas vojny vypálená. Ideme na druhý koniec dedinky ku gréckokatolíckemu chrámu, okolo starého válova pre statok a ku škôlke a obecnému úradu. Nasleduje posledné strmšie stúpanie ku štátnej ceste E-50 a už len niečo cez kilometrový zjazd do Sečoviec. Prefrčíme okolo rómskej školy, osady a sme v meste. V Sečovciach sa s priateľom Tónom zastavíme v cukrárni na kávu, kolu a zákusok. Veď sme si to zaslúžili. Lúčime sa, musím prejsť posledné kilometre do Trebišova a je po putovaní podhorím.

Záverečné zhodnotenie projektu

Dnes sme prešli kus cesty. Veľa sme toho videli, spoznali a dozvedeli sa o histórii dedín a dediniek. Pekné miesta nám budú dlho pripomínať, čo sme zažili. Je čas na zhodnotenie priateľovho projektu, ale to je len a len na ňom. Určite to na www.slanskevrchy.sk patrične vyhodnotí. Za seba musím povedať, že ma to obohatilo o nové poznatky z histórie, súčasnosti či miest, ktoré by som určite bez putovania nespoznal. Šestnásť etáp je dosť na prejdenie celého podhoria akým Slanské vrchy sú, a to polovica bola na bicykloch. Všade kde sme sa zastavili, spoznali sme niečo zaujímavé, čo bude uložené v spomienkach. Predsa len Slanské vrchy a ich podhorské dediny majú niečo do seba. Skrátka nádhernú prírodu, históriu a tiež súčasnosť.

Musím sa priznať, čo som spomínal, že som neabsolvoval všetky trasy od začiatku, a tak sa teším a pripravujem pokračovanie putovania. Čaká ma prvých päť etáp podhoria v roku 2017. Bolo by hriechom, ak by som to nemal prejdené celé. Veď Slanské vrchy sú moja srdcovka, aj keď prírodu mám nadovšetko rád, nech je to kdekoľvek na našom malom Slovensku.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek