MTB

Humenné – Kyjov – Vihorlat – Nežabec – Stakčín

30.03.17
Cyklistické hrebeňovky sú korunou horského bicyklovania. Putovanie z jedného konca na druhý, výhľady, hlboké doliny a veľké stúpania. Vihorlatské vrchy sú jedným z pohorí, ktoré sa takouto trasou môžu popýšiť. Preto som sa jedného slnečného dňa vydal s partiou kamarátov spoznať čaro hlbokých lesov na sopečných skalách.

Ešte za tmy štartujem naložené auto a do dedinského ticha vyrezávam prvé metre cesty na východ. Prešov, Vranov nad Topľou, Humenné. Zložím sa na parkovisku supermarketu a vyrazím s ranným oteplením smerom na juh. Najprv deriem asfalt, pričom zdolávam nástrahy legendárnej osady na Podskalke. Všetko ešte spí, len zopár túlavých psov si ma z okraja cesty obzerá. Zdravím sa so šoférom autobusu, míňam odbočky na dve dediny a v tretej obdivujem dielo eurofondov. Náučný chodník, ktorý síce vidím nakreslený v mapke, ale v teréne vyznačený vraj nie je a tabule tiež kdesi meškajú. Takže vraj mám zavolať miestnemu sprievodcovi a informátorovi. Akurát kontakt ešte len bude doplnený. Písal sa vtedy rok 2013... Pravdaže ani v 2016 nič nového nepribudlo, veď europeniaze sa minuli...

Trasa

Humenné – Podskalka – Chlmec – Porúbka – Pirnagov vrch – Kyjov – Rozdieľňa – Malý Peňažník – Vihorlat – Poľana pod Vihorlatom – Tŕstie – sedlo Rozdiel – Jedlinka – sedlo Tri table – Sninský kameň – Nežabec – Strihovská poľana – Fedkov – Vartáš – Strihovské sedlo – Stakčínska úzkokoľajka – Stakčín

Nad Porúbkou ma čaká poriadna zaberačka. Asfaltka stúpa do hôr a na najľahšom prevode štrikujem z jednej krajnice na druhú. Nakoniec sa podarí a som pri odbočke do lesa, stojac na namaľovanej značke s nápisom Vihorlat. Parťáci z Humenného a Veľkého Berezného majú malé meškanie, no dobrú kondičku. Aj preto som išiel napred, nech sa asfaltom prepravím v rekreačnom tempe. Sediac na asfalte uprostred lesa sa musím niekoľkokrát spratať, lebo okolo idú autá. Nakoniec dôjdu aj bicykle, nastáva zvítanie partie a ide sa na vec.

Prvé metre lesa k partizánskej zemľanke sú zahrievacie kolečko. Zhodnotíme stav budovy a pokračujeme pekným singlíkom. Stále nahor a nahor. Kolesá prešmykujú a chce to aj tlačiť. Na Pirnagovom vrchu sa všetci znova stretneme a užijeme si jazdu k druhej zemľanke. Nádherné miesta pomedzi staré stromy, strmé svahy a postupne aj skaly. Blížime sa ku Kyjovu, na ostrej zákrute nafotíme výhľady na Zemplínsku Šíravu a ideme znova striedavo tlačiť. Chodník nejde cez vrcholové bralo, ale obchádza ho zľava. Inak by sme museli poctivo prenášať na pleci. Na vrchole Kyjova si znova dáme zraz skupiny, pofotíme a ideme na zjazd. Poctivý mountainbajkový. Brzdy sa hrejú, technika dostáva zabrať, no chodník je čerstvo vyčistený, takže sa ide plynulo.

Vo vláčiku sa zvezieme k hrobu partizána. Milujem zabudnuté historické miesta uprostred ničoho. Kým obdivujem a fotím náhrobok, zvyšok skupiny pátra po stratenom tachometri. Našťastie sa našiel, a tak pokračujeme. Stále nadol. Trochu sa motáme mladinou a rúbaniskom, až nachádzame prízrak. Cyklistu s cestnou mašinkou zavesenou na pleci, ako si vykračuje krížom cez les. Kričím naňho, ktorým smerom má cestu, no ignoruje to a mieri pešo niekam do doliny. Nuž, nie je to moje prvé stretnutie zvláštneho druhu.

Po chvíli sme v sedielku, križujeme vojenskú asfaltku a začíname stúpanie na vrch Rozdielňa. Nohy dostávajú zabrať a chodníček chytá kamenisté pasáže. Nemám najlepšie obutie, a tak miestami prešmykujem. Rovinatejšie pasáže cez Malý Peňažník až na lúku pod Vihorlatom sú lahôdka. Aj výhľad na Vihorlat je odtiaľto monumentálny, mne však stíska žalúdok pri pomyslení, že nahor sa musím dostať aj s bicyklom. Cez lúku je to orientačný oriešok, no s miestnym vodcom je to ľahké a na správnom mieste vchádzame znova do porastu.

Začína sa boj s metrami. Mimoriadne demotivačný, lebo stúpanie sa stále zhoršuje a jazdci postupne odpadávajú zo sediel a stávajú sa z nich pešiaci. V opačnom smere je to legendárny zjazd, no sme na hrebeňovke. Záver je čistý mordor. Posúvam sa po krokoch, bicykel na brzdách sa snažím po centimetroch posúvať o kúsok vyššie. Posledné metre ho nakoniec ťahám za sebou, no odmena je sladká. Sme hore, na vrchole samotného kráľa Vihorlata. Čas na jedlo, fotenie panorám, pozdravy blízkym aj vzdialeným. A tiež čas na malé pozastavenie nad tým, že ešte ani zďaleka nie sme v cieli.

Zjazd z kopca je celkom slušné endurko a závidím celoodpružené bicykle. Neprekáža, opatrne to celé dám. Na poľane pod Vihorlatom dočerpáme vodu, skontrolujeme prístrešok a ideme na majstrovský úsek. Chodník cez Tŕstie až po sedlo Rozdiel je chuťovka, čerešnička na šľahačke. Na poctivej domácej. Na voľnobeh vypletám slučky chodníka, preskakujem kamene aj občasné drevo, obdivujem nádherné staré lesy. Lahôdka pokračuje aj ďalej, len treba zapojiť nohy. Popod Motrogoň je to technické, skalnaté, miestami poriadne vzdušné na ostrom hrebeni. Sú miesta, kde preventívne potlačím, nechcem totiž riešiť poistné udalosti. Krajinárske orgie sa končia v sedle Tri tably. Tu stretávame prvých turistov a niektorí ani netaja svoje rozčarovanie nad prítomnosťou bicyklov.

Krátky oddych pred takmer finálovým stúpaním a ide sa na vec. Širokou pešostrádou každý dupe do pedálov podľa svojich možností, no postupne sa opakuje situácia spod Vihorlatu a všetci do najstrmšieho záverečného kopca tlačíme. Tesne pod skalami odbočíme doprava, bicykle necháme svojmu osudu a po kovových rebríkoch sa vyškriabeme na jeden z vrcholov Sninského kameňa. Tesne prekonávame výškovú kótu 1000, no výhľady sú monumentálne. V dobrom počasí odtiaľto vidieť niekoľko štátov. Dnes je dosť opar, takže sa koná len Slovensko. Dorazíme zásoby jedla aj pitia, v závetrí si oddýchneme a vrátime sa k bicyklom, začína sa semifinále hrebeňovky.

Hlava mi hovorí, že to bude len nadol, mapa prezrádza malé hupíky. Realita je bohužiaľ iná a chodník cez Nežabec a Strihovskú poľanu je poriadna hopsačka. A navyše kamenistá. Brrr, za každým kopčekom čakám finálne klesanie. Nohy akosi nevládzu, na takýto náklad kopcov nie sú zvyknuté. Nakoniec je to tu. Na vrchole Fedkova si dávame pokyny a každý si ide svojím tempom. Pri torze poľovníckej chaty Vartáš si naberáme vodu, prezrieme interiér a ideme stále nadol. Chodník sa mení na cestu, zničenú lesákmi. Dosť zaberačka, ktorá sa končí v Strihovskom sedle.

Sme spokojní, unavení, no vidina domova začína byť reálna. Hrebeň pokračuje až do Podhorode, no to by bolo na dnešok prisilné kafe. Asfaltkou sa teda spúšťame až kúsok nad Kolonické sedlo, kde nastáva lúčenie. Ukrajinská partia dostáva pokyny, ako sa asfaltkou dostane do Uble na hranicu, slovenská zostava v počte dva kusy pôjde do Stakčína na vlak. Porada s internetom hovorí, že by sme 12 km mohli stihnúť, ak dupneme do pedálov. Mapa ukazuje cyklotrasu až na stanicu. Nemal by byť problém...

Dolejem do seba zásoby energie a dáme sa na zrýchlený presun. Cesta sa vlní, miestami je v horšom stave, svetla začína v lese ubúdať. Vzdialenosť sa mení len pozvoľna aj napriek slušnému tempu. Na rázcestí pod Kameňom stojíme a začína váhanie. Cyklotrasa odbočuje z asfaltu a prvé metre sú dosť rozryté od lesných mechanizmov. Pokračovanie do Zemplínskych Hámrov a Sniny po známej trase je však dlhšie a je to aj kúsok do kopca. A na to naozaj nemám chuť a tak to riskneme s cyklotrasou priamo na sever do Stakčína. Po trase bývalej lesnej úzkokoľajky by to mala byť malina.

Cez rúbanisko sa prederieme koľajami s vodou, zanadávame si v kríkoch po okraji, no stále veríme, že to bude dobre. Po kilometri je však jasné, že tadiaľto cesta nevedie. Teda vedie, no cyklotrasou by to nazval iba dobrodruh iného kalibru, ako som ja... Koľaje od harvestora, metrové krovie a na stromoch usmievavé značkárske „C“, zjavne čerstvo namaľované. Pritom je tu problémom aj chôdza peši či teda skôr akési predieranie sa...

Železnica prekonávala stúpanie veľkým oblúkom, tak sa ho pokúsime strihnúť krížom cez voľný les. Nuž, takto sa ide o dosť lepšie ako po oficiálnej cyklotrase, hoci musíme bicykle prekladať cez popadané stromy. Nakoniec ešte potok a vychádzame znova na bývalú železnicu. Jazdiť sa to tu už dá, hoci pomaly a opatrne. Podklad je hrboľatý, po podvaloch ostali pravidelné stopy a po železničnom lôžku hrubý štrk pokrytý trávou. Dole kopcom to trasľavo na plnokrvnom MTB ide, nahor si to viem predstaviť len s veľkými ťažkosťami.

Prichádzame k lúke, cyklotrasa ide pomimo a na lúke vidím starú vyjazdenú cestu. Tak sa rozhodneme pre náhradný plán, lebo verím, že keď auto došlo až sem, tak existuje aj iná vhodná cesta. Moje nadšenie sa končí po pár metroch, keď sa znova pripojíme na cyklotrasu. Celé zle, miestami ideme po vodnatom jarku, miestami pomedzi popadané stromy. Moje železničiarske srdce sa aspoň kochá pekne zachovaným násypom trate a romanticky sníva o časoch, kedy tade jazdila parná mašinka a hrkotala rovnako ako moje zuby pri jazde po pozostatkoch podvalov. Výsmechom celej cykloakcie je drevený mostík cez metrový jarok. Krásny nový, taký ako z europrojektu. Pohodlne sa preveziem na druhú stranu a po malej chvíli sme na lúkach. Mapa naznačuje, že by sme mali ísť niekde po pravej strane, cesta je však vyjazdená naľavo. Značenie ako inak nula bodov. Kašleme na všetko a ideme po poľnej ceste do doliny.

Vlak sme samozrejme dávno zmeškali, teraz ide skôr o to, aby sme vôbec stihli nasledujúci. Trampotám ale nemôže byť koniec, bicykel mi pod zadkom začína tancovať. Koleso akosi nemá potrebný tlak. Nadávam ako pohan, volám na parťáka nech stojí. Na rozoberanie nemám náladu, tak skúšam dofúkať. Drží a teda velím na pokračovanie. Prichádzame k Ciroche. Vody je dosť veľa, lebo dnes bol organizovaný splav, a tak vypúšťaním vody zo Stariny zodvihli hladinu. Do ľadovej vody sa mi cez brod nechce a napravo proti prúdu by mal byť most. A smeruje tam aj cesta. Takže sa po nej vyberieme, no končíme len na lúke s nejasným pokračovaním v krovinách. Obzeráme sa kade pokračovať, keď cez brod v diaľke vidíme ísť dvojicu poľovníkov. Je mi jasné, že keď je nablízku most, asi by sa na obchôdzke netrepali cez vodu.

Vrátime sa teda na rovnaké miesto, vyzujeme sa a trénujeme otužilca. Vodička nakoniec aj osviežila smradľavé nohy, na druhom brehu sa obujeme, dofúkam koleso a mierime po asfaltke do Stakčína. Do odchodu vlaku máme nakoniec dostatok času, takže ideme aj do mesta na niečo čapované. V pravej dedinskej krčme pri parčíku sedia štamgasti, pri pulte robia inžinieri spoločnosť mladej dáme od výčapu, a tak sa musím na rad najprv prebojovať. Otočíme dve kolá nealka, medzitým na terase pozorujeme miestny život aj plniace sa parkovisko pred podnikom... Nič nezvyčajné, veď sme predsa na ďalekom východe.

Dramatický záver

S časovou rezervou idem znova dofúkať koleso a zamierime na železničnú stanicu, kde odpočíva pristavený vlak, keďže tu trať končí. Naložíme stroje, usalašíme sa a tešíme sa na pár zastávok do Humenného, kde mám pri stanici odložené auto. Akurát sa zotmie, keď začneme netrpezlivo očakávať odjazd. No nič sa nedeje. Najprv súpravou prebehne strojvodca, potom vidíme výpravcu a nakoniec chlapíka v montérkach, ako chodia okolo vlaku. Naberáme meškanie, svetlo vo vozni striedavo zhasína a nakoniec sa dozvieme, že mašinka nenaštartovala a bol objednaný náhradný autobus. Akurát nie je jasné, kedy dorazí...

Bojová porada dáva niekoľko možností. Asfaltom vlastnými silami po hlavnom ťahu do Humenného je to hodina v rezkom tempe. Ale je tma, máme v nohách hrebeň Vihorlatu a nemáme osvetlenie. Najprv musím opraviť defekt. Čakanie na autobus je ruleta, lebo nikto nevie kedy objednaný náhradný spoj dorazí. Môj parťák teda začína obvolávať kamarátov na okolí s dostatočne veľkým autom. Niekto už má v sobotu večer vypité, iný nie je doma. Ale nakoniec sa podarí zohnať odvoz. Prichádza spolu s náhradným autobusom, teda vlastne mikrobusom, kde sa asi nevojdú ani pasažieri, nieto ešte bicykle. Nalodíme sa teda do súkromného minivanu a cestu prekonávame v pohodlí. Belá nad Cirochou, Dlhé nad Cirochou, Modra nad Cirochou, Kamenica nad Cirochou, Hažín nad Cirochou. Originalita sa tu nenosí.

V mobile sa ozývajú Ukrajinci, už debatia v domácej opatere. Prichádza stanica Humenné, naložiť bicykel na strechu auta a už len ukrajovať predpolnočné kilometre do Košíc. Vydarená cykloakcia je za nami, hoci to bol tentoraz poriadny náklad pre rekreačného cyklistu, ako som ja...

--
Pozn. redakcie: Prosíme všetkých MTB bikerov, aby sa počas jazdy správali ohľaduplne k iným účastníkom "premávky" a prispôsobili svoju rýchlosť v úsekoch, kde existuje predpoklad stretu s pešími turistami.

 
 
Najnovšie články autora
 
MTB Ranná Jahodná - okruh z Bankova Niektoré cyklistické trasy sú pre lokálnych ľudí natoľko prefláknuté, že je až škoda o nich písať na web. Ale čo má robiť chudák … » celý článok 13/04/17 Palo "Axel" Gomboš Volovské vrchy
MTB Humenné – Kyjov – Vihorlat – Nežabec – Stakčín Cyklistické hrebeňovky sú korunou horského bicyklovania. Putovanie z jedného konca na druhý, výhľady, hlboké doliny a veľké stúpania. Vihorlatské vrchy sú jedným z pohorí, ktoré sa takouto trasou môžu popýšiť. Preto som sa jedného slnečného dňa vydal s partiou kamarátov spoznať čaro hlbokých lesov na sopečných skalách. 30/03/17 Palo "Axel" Gomboš Vihorlatské vrchy
MTB Slanské single zo Slivníka Jedného pekného letného dňa som dostal pozvánku, aká sa neodmieta. Môj bývalý kolega dovolenkoval na podhorí Slanských vrchov a počas voľna preskúmal a prečistil staré poľovnícke chodníky tak, aby sa po nich dalo jazdiť aj bicyklom. A vraj sa mám dostaviť na trochu objavnej cykloturistiky... 09/02/17 Palo "Axel" Gomboš Slanské vrchy
Najnovšie články na titulke
 
Prístrešok Pod Surovinou Pri mojich túlačkách Vrchdobročom som dvakrát prechádzal popri väčšom prístrešku, ktorý je v tejto oblasti raritou, a tak pri turistike … » celý článok 13/07/19 Henrich Tomáš Veporské vrchy
Túra Potulky za krásami terchovských osád s deťmi V článku by som rada uviedla sedem tipov na kratšie výlety s deťmi terchovským chotárom. Všetky uvedené miesta sme navštívili s deťmi vo veku 4 až 8 rokov, aj niekoľkokrát, najčastejšie v lete alebo na jar, ale i v zime. Ich spoločným menovateľom bolo to, že sme hľadali trasy, ktoré sú menej navštevované, menej známe, a teda pre nás dospelých viac objavné. 11/07/19 Jana Bílešová Malá Fatra, Kysucká vrchovina
PR TOP 5 lákadiel v okolí púchovského úseku Vážskej cyklomagistrály Bicykel, verný kamarát na cesty, turistiku, adrenalínový downhill či nekonečné spoznávanie prírodných krás a historických pamiatok. Ľudia čoraz viac nechávajú auto zaparkované v garáži a na výlet vyrazia radšej na dvojkolesovom tátošovi, prípadne korčuliach či pešo. Vďaka projektu Vážskej cyklomagistrály z dielne Trenčianskeho samosprávneho kraja si cyklisti, korčuliari i peší môžu užívať prvé dva úseky novej trasy, ktorá po dokončení bude dosahovať dĺžku 100 km a povedie naprieč celým Trenčianskym krajom. 08/07/19 sponzorovaný článok

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Humenné – Kyjov – Vihorlat – Nežabec – Stakčín 30/03/17 06:49 1 príspevok
Fakty
  • Pohoria
    • Vihorlatské vrchy (VO Valaškovce a CHKO Vihorlat)

  • Počet dní
    • 1

  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 1076 m n. m.

    • min: 150 m n. m.

  • Prevýšenia
    • stúpanie: 2330 m

    • klesanie: 2232 m

  • Vzdialenosť
    • 66 km

  • Náročnosť
    • 4

  • Ročné obdobie
    • jar

  • Dátum túry
    • 04.06.2016

  • Štart trasy
    • šírka: 48.9328 ° SŠ
      dĺžka: 21.9132 ° VD
      » Mapa

  • Koniec trasy
    • šírka: 48.99631 ° SŠ
      dĺžka: 22.21832 ° VD
      » Mapa

  • Voda
    • Pramene popri trase (zvyčajne pri útulniach a chatách)

  • SHOCart mapy
    • » mapa momentálne nie je v ponuke
  • Doprava
    • Humenné (vlak, bus)
      horský bicykel
      Stakčín (vlak, bus)

Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.

0.78