Trasa

Divín – Budiná – Jasenie – Budinské lazy – Podkriváň, Rusnáky – Podkriváň – Podkriváň, Ivanišovo – Čerchlá – Košútka – Vrchdobroč – Zákľuky nad Kotmanovou – Kotmanová

Výlet nie je vhodný pre cyklistov, ktorí sa boja šliapať do kopca dlhšie ako hodinu. Prevýšenie sa tu prekonáva dva razy. Najprv na Ostrôžky, potom na Veporské vrchy. Celá trasa vedie po značených cyklotrasách. Z Divína po červenej cyklotrase č. 013 až po rázcestie pri Kamenných vrátach, odtiaľ cez Budinské lazy, Podkriváň po zelenej č. 5564 až na Vrchdobroč a na záver po modrej č. 2259 do Kotmanovej. Značenie oficiálnych cyklotrás je však typicky slovenské - t. j. mizerné a zmätočné, a preto je priložený aj záznam trasy.

Kultúrne pamiatky v obci Divín

Putovanie začínam v obci Divín pod zrúcaninami Divínskeho hradu. Treba spomenúť, že v Divíne je verejnosti sprístupnený tiež zrekonštruovaný nádherný Zichyho kaštieľ. Cesta smerujúca na Tuhár, Polichno a Budinú obchádza v obci Divín pozoruhodný kostol, ktorý má opevnenie. Kostol Všetkých svätých je naozaj neprehliadnuteľný. Je v centre obce, chráni ho spomínané masívne opevnenie a cyklistom aj motoristom stojí doslova priamo v ceste.

Za Divínom je po dlhých rokoch konečne opravená asfaltová cesta. Vedie spočiatku lesným terénom s príjemnými schodovými stúpaniami. Krátke prudšie stúpanie strieda vždy dlhšie miernejšie stúpanie. Iba posledných 500 m pod Tuhárskym sedlom cesta dosahuje stúpanie až “magnetických” 16 percent. Na Tuhárskom sedle je vybudované kryté odpočívadlo s veľkou mapou, informačnou tabuľou a cykloturistickým rázcestníkom. Na ňom sú až tri druhy tabuliek k úplne totožným cieľom. Križovatka v tvare “Y” má nezvyčajne veľkú plochu, ani asfaltom tu rozhodne nešetrili.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Vrchárska obec Budiná

Pri príchode do vrchárskej obce Budiná treba odbočiť doľava. Za Budinou mi cesta znova dáva pocítiť zemskú príťažlivosť. Sú tu ešte pozostatky starej úzkej cesty, ktorá stúpala oveľa miernejšie serpetínami, ale z nejakého dôvodu sa rozhodli tu “strihnúť” novú širšiu cestu a vedie kolmo hore. Žiadne serpentíny. Nuž a “novšia skratka” je teda poriadna “strecha”. Snažím sa to vyjsť na najľahšom prevode 22 x 36, ale po hodine šliapania do kopca na Budinú nohy štrajkujú. Ej veru, čaká ma dnes ešte dosť veľa kilometrov, a tak zoskakujem zo sedadla a najstrmšiu pasáž radšej vytlačím. Hore sa to zmierni, a tak znova naskakujem do pedálov. Na úpätí cesty, ešte pred parkoviskom s odpočívadlom, musím odbočiť vpravo na lúčnu cestu. Vedie pomedzi elektrické ohradníky na vyhliadkový vrch Jasenie.

Panoramatické výhľady z vrchu Jasenie nad Budinou

Naozaj sa oplatí trocha sa tu zdržať a vyšliapať si pár desiatok metrov na spomínaný vrch, pretože z jeho vrcholu sú úžasné panoramatické výhľady na Poľanu, Nízke Tatry, Veporské vrchy, Stolické vrchy, Cerovú vrchovinu, Matru. Ako na dlani je tu priehrada Ružiná, obec Divín s hradom a samozrejme Ostrôžky, keďže práve v jeho horstve sa vrch nachádza. Zaujímavosťou je aj to, že pri dobrom počasí vidno dokonca až na Kriváň aj na veľkú časť hrebeňa Vysokých Tatier. Treba však, aby bol čistý vzduch a aj potom musí človek veľmi dobre zaostriť zrak. Práve na takýchto miestach si vždy uvedomím, aká malá, ale rozmanitá je naša nádherná krajina. Vrch Jasenie s nadmorskou výškou 771 m je v širokom okolí suverénne najlepší vyhliadkový bod a navyše je veľmi ľahko prístupný motoristom.

Cez Budinské lazy

Po návrate na asfaltku pokračujem smerom na Budinské lazy. Pri veľkých skalách nazývaných Kamenné vráta (čadičové vyvreliny sopečného pôvodu) treba pokračovať po ceste vpravo dole. Po pravej strane míňam lyžiarske stredisko s chatkou a vlekom. Rozbitá asfaltová cesta vedie cez lúky a poskytuje pekné výhľady na sever. Vľavo dominuje kopec Ostrôžka, podľa ktorého sa volá celé pohorie, vpravo kopec Javor, okolo ktorého sa vinie moja cesta, na severe v diaľke vidieť Krížnu vo Veľkej Fatre.

Pokračujem cestou ponad usadlosti Božené. Za ďalšou križovatkou je moja budúca cesta označená dopravnou značkou ako slepá ulica. Pre cyklistu na horskom bicykli to však nie je žiadny problém. Značka sa vzťahuje iba na asfaltový povrch a ten naozaj skončí pri posledných domoch Budinských lazov. Severozápadné lúky pod vrchom Javor sú intenzívne využívané farmármi na chov dobytka. Chovajú tu dobytok so svetlou srsťou. Pasienky sú ohradené pevnými elektrickými ohradníkmi a všade na ohradníkoch sú výstražné tabule o nebezpečnom plemenom býkovi, ku ktorému sa nemáme približovať.

Príjemné prekvapenie na Rusnákoch

Cesta cez Budinské lazy obchádza kopec Javor severozápadne. Ide sa nielen dole, ale sem-tam aj hore. Takže nadmorskú výšku až tak rýchlo nestrácam. Po príchode k posledným usadlostiam asfaltka definitívne končí. Pokračuje poľná cesta a začína zjazd na Rusnáky. Po príchode na Rusnáky človeku doslova vyrazí dych úžasný panoramatický výhľad nielen na celú krajinu Podpoľania, ale samozrejme aj na najväčší vyhasnutý vulkán v strednej Európe - majestátnu Poľanu.

Rusnáky nad Podkriváňom predstavujú nenápadnú lúku s nadmorskou výškou cca 600 m, ale pohľad na okolitú krajinu odtiaľto je úžasný. Málokto by tu očakával taký skvelý výhľad. Miesto je naozaj výnimočné, a preto je tu osadený veľký panel s panoramatickou fotografiou aj s pomenovaním jednotlivých vrchov. Krátky oddych. Kochám sa nádherou malebného Podpoľania. Odtiaľto je možné spozorovať aj pásikavú krajinu Podpoľania. Odborníci a vedci označujú takýto typ krajiny termínom: “Historické štruktúry poľnohospodárskej krajiny”. Pre nás laikov je však oveľa zrozumiteľnejší názov: “Pásikavá krajina”. Celá Poľana pripomína jedno obrovské ľudské mravenisko. Južné slnečné svahy sú doslova posiate ľudskými obydliami, políčkami, roľami, lúkami a dokopy tvoria mozaiku pásikavej krajiny. Keď to človek vidí prvýkrát, zostane v úžase, na akých miestach sú schopní žiť a hospodáriť ľudia.

Skontrolujem si brzdy a ide sa dole. Nasleduje krátky zjazd lúkou po vymytej kamenistej ceste. Už pri prvých usadlostiach začína znova asfaltka. Veľmi prudko klesá. Miestami je rozbitá, ale cyklistovi na horskom bicykli s odpružením a hrubými pneumatikami to vôbec neprekáža. Takmer ako vždy, tak aj teraz vybieha na mňa malý zúrivý laznícky pes. Pustím brzdy a zemská príťažlivosť mi razom dodá kinetickú energiu. Očkom kontrolujem polohu malého psa, aby sa mi nezamotal do kolesa. Pes nemá najmenšiu šancu dobehnúť ma. V prudkom klesaní však bicykel naberie nebezpečnú rýchlosť a mám plné ruky práce, aby som včas dobrzdil pred prvou veľmi nebezpečnou 180-stupňovou zákrutou.

Železničná zaujímavosť v Podkriváni

Cesta na bicykli cez obec Pokriváň je v pohode - bez brzdenia. Celá obec je natiahnutá a položená v úzkom terénnom žľabe spolu s Krivánskym potokom. Výborná asfaltka rovnomerne klesá, a tak za chvíľu som v pomyslenom centre obce pri obecnom úrade. Tu som sa takmer vždy unáhlil a odbočil vľavo. Dnes viem, že musím pokračovať až do dolnej časti obce a až pri haldách posypového štrku treba odbočiť vľavo do kopca. Cesta ma zvláštnym stúpaním v špirále privedie práve tam, kde treba, na vysokánsky most ponad atraktívny, 40 m hlboký železničný zárez. Pozorujem aj železničnú staničku ležiacu hlboko pod mostom. Kedysi tu bol vraj železničný tunel. Železnicu však rozširovali na dve koľaje a tak rozhodli, že ekonomickejšie bude tunel odstrániť a urobiť hlbočizný zárez do masívu.

Most končí na križovatke s hlavným cestným ťahom medzi Lučencom a Zvolenom, budúcou R2. Ide tu jedno auto za druhým, ruch a stres. Každý si to tu “švihá” minimálne stovkou. Problémom je prejsť krížom cez trojprúdovú cestu. Chcem iba bezpečne pokračovať po starej ceste smerom na obec Kriváň. Konečne po pár minútach čakania sa mi to podarí.

“Húsenkovou asfaltovou dráhou” k Hornému Paučíkovu

Nespúšťam sa dole do obce Kriváň, hoci zelená cyklotrasa č. 5564 ma podľa mapy plánuje zaviesť práve tam. Zelená cykloznačka tu samozrejme chýba. Ak sa spustím do Kriváňa, zbytočne stratím niekoľko desiatok výškových metrov. Tu vždy trasu “zľahčujem” tak, že ihneď za úpätím cesty odbočím vpravo. Asfaltka vedie do poriadne strmého kopca. Stúpa až k usadlostiam nazývaným Dolné lazy a Nová Pešť. Pozor, pri príchode pred ranč na Dolných lazoch treba odbočiť vľavo na poľnú cestu obchádzajúcu usadlosti severozápadne. Môžno tu spozorovať aj kone pasúce sa na lúkach. Po chvíli sa na lúke znova napojím na zelenú cyklotrasu č. 5564 prichádzajúcu zľava zdola od obce Kriváň. Zelená cyklotrasa pokračuje po ceste krížom cez polia, ale nie je to tu žiadna nuda. Absencia vyšších porastov a nadmorská výška okolo 500 m garantujú aj tu panoramatické výhľady na Ostrôžky aj na malebnú krajinu Podpoľania. Za pár minút som na križovatke úzkych asfaltových ciest z Korytárok, Ivanišova a Dolnej Bzovej. Pokračujem po zelenej cyklotrase hore ku kaplnke na Mlákach.

Zrekonštruovaná asfaltová cesta tu svojím výškovým profilom pripomína “húsenkovú dráhu”. Krajina je tu totiž tak neobyčajne členitá, že jeden brdok strieda druhý a jeden terénny žľab strieda druhý. Výborný výhľad naľavo, potom zase napravo, cesta síce ide prevažne hore, ale sem-tam mi naservíruje trocha oddychu a veziem sa pár desiatok metrov dole kopcom. Zákruta vpravo, potom vľavo, aby nebola nuda. “Húsenková dráha” skončí tam, kde skončí asfaltka. Tam treba pokračovať dole po ceste posypanej nepríjemným makadamom. Za prvou zákrutou sa ide len hore dlhými serpentínami až na kopec Čerchlá. Bohužiaľ, značenie cyklotrasy je aj tu mizerné, lepšie povedané žiadne. Pozor, nikde sa neodbočuje. Pred pár rokmi som tu omylom niekomu vošiel až do dvora. Asi som nebol jediný, a tak teraz si to tu pri vjazde označujú ako súkromný pozemok, a to nielen v slovenčine, ale pre istotu aj v nemčine. Pred druhou serpentínou začína náročnejšie stúpanie. Radšej bicykel znova tlačím. Prechádzam serpentínou, aby som získal výškové metre a dostal sa hore na kopec Čerchlá.

Cez kopec Čerchlá

Cestu si skracujem krížom cez bývalú lyžiarsku lúku. Dedukujem to z pozostatkov staručkého vleku. Nad lúkou sa napojím na poľnú cestu prichádzajúcu sprava od Dolného Paučíkova. Je vyjazdenejšia a má aj oveľa príjemnejší sklon. Môžem už naskočiť do sedla bicykla. Ale najprv si musím vychutnať nádherné výhľady. Nuž, je tu aj do zeme osadený vyrezávaný drevený stĺp, ale je tak smutne zabudnuto prázdny. Už roky tu márne čaká na dodatočné osadenie možno cykloznačky, možno informačného textu, možno panelu s fotografiami?

Celé Podpoľanie je aj odtiaľto malebné. Členitosť terénu v detailoch je tu zvláštna a neopakovateľná. Všade je toľko lesných ciest, že človek tu prvýkrát určite zablúdi. Domy sú roztratené po lúkach tak, ako sa na vrchárov patrí. Dosť blízko, aby sa necítili sami a dosť ďaleko, aby sa nevyrušovali. Už stáročia tu takto žijú. A aj dnes ako aj za bývalého režimu niektorí pracujú aj na svojom zdedenom grunte, aj v neďalekých strojárskych továrňach.

Z Čerchle absolvujem príjemný zjazd, ktorý končí za odpočívadlom postavenom vo voňavom smrekovom lese. V týchto miestach majú motorkári svoj motokrosový terénny areál. Rachotia tu na terénnych motorkách v nekonečných terénnych okruhoch. Nie je to nič pre nás cyklistov. My milujeme ekologický bicykel, ktorý nepotrebuje benzín, nerachotí, tichúčko sviští nádhernou krajinou a spaľuje iba naše prebytočné tuky a cukry. Po pár desiatkach metrov som pri Košútke. Vidím trčať naklonený vrcholový stožiar lyžiarskeho vleku s kladkou a závažím. Musím však odbočiť z cesty vľavo. Býva to tu tak pozarastané, že človek to ľahko prehliadne.

Poľana a Hriňová z Košútky

Košútka je moderné lyžiarske stredisko vybudované nad Hriňovou. Oplatí sa tu zastaviť, pretože z vrcholovej časti lyžiarskeho a v poslednom čase aj cyklozjazdárskeho strediska je výborný výhľad. Ako na dlani je mesto Hriňová a nad ňou mohutná Predná Poľana, sedlo Priehybina a Zadná Poľana. Odtiaľto to samozrejme nevidno, ale musím spomenúť, že pod Priehybinou v žľabe tečie Bystrý potok, ktorý tam vytvára na kolmej skalnej stene nádherný 23 m vysoký vodopád. Skvostný je pohľad aj na Hriňovskú mestskú časť - Slanec, kde ctia staré tradície a udržujú pásikavú krajinu. Terasové políčka tu obrábajú tradičným spôsobom s pluhom ťahanom koňmi.

Moju pozornosť ako cyklistu priťahuje tiež “bikepark”. Zvedavo si obhliadam postavené adrenalínové prekážky. Sú tu ťažké zjazdárske (čierne a červené) trasy s prekážkami, “klopenkami” aj skokmi, iba jediná je ľahká (modrá) možnože by bola vhodná aj pre cykloturistu.

Vrchárska osada Vrchdobroč

Zelená cyklotrasa pokračuje od Košútky cez hustý les a neustále stúpa do mierneho kopca. Treba si tu dať pozor a neodbočiť na lokálne značenú zelenú cyklotrasu (naozaj mohli použiť inú farbu), ktorá vedie paralelne po hrebeni vľavo, a potom klesá vľavo dole na lúky ponad Tušimku. Priviedla by vás dole do Hriňovej - Slanca k údolnej stanici lyžiarskeho vleku. Raz som tu už blúdil. Starý ujo, ktorého som tu vtedy stretol a pýtal sa ho na cestu, ma varoval pred nejakou krvilačnou sektou, ktorá sa vraj tu hore na vrchoch usadila. Zrejme mal na mysli “Centrum budhizmu Diamantovej cesty” na Mangútove. Dnes už viem, že budhisti sú mierumilovní, cykloturistovi určite neublížia, a že tu treba pokračovať hrebeňom po vyjazdenej ceste VPRAVO! Keďže značenie je aj tu v hustom lese biedne, treba sa držať línie trasy vysokého napätia. Už po malej chvíli vychádzam na lúky a znova je tu čarovná vrchárska krajina. Obydlia roztratené po lúčnej krajine. Šplhám sa na vyvýšeninu označenú názvom Kopanica. Som v nadmorskej výške 872 m. Okolo sa pasú kone a erdžia. Vítajú ma. Je to tu úplne iný svet ako dole. V smrekovom lese nad osadou Vrchdoroč, dosahujem maximálnu nadmorskú výšku dnešnej trasy. Takže je koniec stúpaniam. Odtiaľto ma čaká vzrušujúca niekoľkokilometrová cesta dole kopcom až do Kotmanovej. Toto je najlepšia cyklistická lahôdka, ktorú som si ako zákusok naservíroval na úplný záver výletu.

Panoramatický výhľad nad Kotmanovskými lazmi

Úzka hladká asfaltka vedie najprv sviežim a voňavým smrekovým lesom. Cesta je prehľadná, bezpečná, a tak púšťam brzdy. Bicykel po chvíli naberie maximálnu rýchlosť, ale pozor, na križovatke lesných ciest treba zísť z príjemnej hladkej asfaltky a pokračovať po terénnej lesnej ceste do obce Kotmanová. Práve po nej vedie modrá cyklotrasa. Bohužiaľ modré cykloznačky nie sú v týchto miestach obnovené. Už zďaleka vidno novú dopravnú značku “Zákaz vjazdu všetkých motorových vozidiel” pribitú klincami na strom. Na vedľajšom strome je značka lokálnej červenej cyklotrasy. Tá však smeruje po asfaltke na lazy Veľká Dolina a potom dole do Dobročskej doliny a obec Dobroč. Lesná cesta na Kotmanovú je miestami “opravená” tak, že ju posypali nepríjemným ostrým makadamom.

Vľavo pod lesnou cestou je pietne miesto. Kríž z nehrdzavejúcej ocele s malým srdiečkom, na ktorom je nápis, je zapichnutý do kamennej mohyly tiež tvaru srdca.

Cesta sa spúšťa z lesa na lúky a opäť sa ponúkajú nádherné výhľady. Oplatí sa odbočiť kúsok vľavo a vyšliapať si na malú terénnu vyvýšeninu nad Hucovou. Z tohoto miesta je skvelý panoramatický výhľad takmer na všetky svetové strany. Za chrbtom mám kopec Surovina s vysielačom, vľavo je Dlhá úboč a pod ňou dole v lese je schovaná krásna kamenná roklina, v ktorej Vrbínsky potok vytvára kaskády, juhovýchodne je kopec Tri chotáre (vidno na ňom vrchárske obydlia), južne je Strieborná hora, Lučenská kotlina s Lučencom, Cerová vrchovina. Ak je dobrá viditeľnosť, tak za Cerovou vrchovinou vidno v pozadí najvyšší vrch Maďarska - Kékeš.

Vpravo západne je úžľabina Hlboké, dole pod ňou príroda vytvorila nádhernú kamennú roklinu Veľké Hlboké s kaskádami. V západnom horizonte nad Hlbokým sú lazy nazývané Veľká Dolina, južne ich ohraničuje Šušnov vrch so slovenskou vlajkou na stožiari. V pozadí sú Ostrôžky, s vrchmi Sedem chotárov, Lysec, Bralce, Jasenie, Javor. Severozápadne za Ostrôžkami vytŕča pohorie Javorie a severozápadne vo veľkej diaľke je vidieť pohorie Vtáčnik.

Zjazd cez Kotmanovské Zákľuky

Pokračuje cyklistická lahôdka - zjazd do Kotmanovej. Modrá cyklotrasa vedie cestou po lúkach (bohužiaľ aj tu chýbajú značky). V mieste nazvanom Suchá Dolinka treba odbočiť na cestu vľavo a pozor, po pár metroch v lese znova odbočiť vľavo. V lese boli značky modrej cyklotrasy obnovené, treba sa ich “držať”. Sto metrov za “kolibou” s “krmelcom” na Brezinách v strmom lesnom teréne začína zrekonštruovaná lesná cesta. Nie je to však asfaltka, ale spevnená lesná cesta, posypaná drobným štrkom. Pôvodnú, totálne zdevastovanú lesnú cestu vyrovnali buldozérom, navozili, rozhrnuli, navalcovali na ňu tony štrku a osadili betónové žľaby s odvodňovacími kanálmi. Je prioritne určená ako protipožiarna cesta. Dole v ústí rokliny potôčika Veľké Hlboké postavili betónový most a nad ním vybetónovali protipožiarnu nádrž. Skúseným “cykloharcovníkom” bude možno chýbať adrenalín, ktorý sa im vyplavoval do krvi počas nebezpečného zjazdu po bývalej totálne rozbitej ceste. Zrekonštruovaná lesná cesta do Kotmanovej má dĺžku presne 3 km. Sú na nej dve atraktívne 180-stupňové zákruty - Kotmanovské Zákľuky. Keď jazdec ide dole, vidí v lese pod sebou v protismere svoju budúcu cestu. Adrenalín však môže byť aj teraz, lebo po novej ceste sa to dá dole pustiť oveľa rýchlejšie. Ale pozor, pri príliš vysokej rýchlosti sa aj v miernych zákrutách kolesá bicykla šmýkajú a v niektorých úsekoch cesty sú extrémne prudké klesania. Treba mať brzdy naozaj v poriadku, brzdiť prerušovane, lebo hrozí ich prehriatie! Dnešné putovanie pásikavou krajinou vrchárov končím na bezpečnej asfaltke v ospalej dedinke Kotmanová.

Záver

Nádherná pásikavá krajina Podpoľania plus perfektné vyhliadkové cyklotrasy a žiadni iní turisti sa rovná skvelý päťhodinový cyklistický výlet.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek