Trasa

Pruské – Bohunice (002) – Krivoklátske lúky (5306) – Vršatec, chaty (neznačené, lesná cesta) – Vršatské Podhradie (neznačené, asfaltka) – Červený Kameň (8307) – Tuchyňa (2305) – Pruské (002)

Krivoklát

Obec Pruské je ľahko dostupná z diaľnice D1 a v sobotné predpoludnie je v strede obce takmer prázdne parkovisko. Za kostolom treba odbočiť doľava a po krátkom stúpaní vpravo, je dopravná značka. Bicyklami schádzame späť na cestu Pruské – Nemšová, ktorá je relatívne frekventovaná. Po asi 1,5 km zabáčame vpravo, do obce Bohunice, smer Krivoklát. Cesta obcou mierne stúpa a zarezáva sa do Bielych Karpát. Za obcou nasleduje krátky lesný úsek, stúpanie nad dolinou. Onedlho sa krajinka otvorí – vpravo je väčšia lúka na horizonte s Vršatskými bradlami a pred nami prvé domy Krivoklátu.

Krivoklátska tiesňava a dolina

Dedinku tvorí rad domov v úzkej doline rovnomenného potoka. Obec je prerušená prudším stúpaním a v jej závere je úzka skalná brána – Krivoklátska tiesňava. Cez Krivoklátsku dolinu vedie lesná cesta, ktorá pokračuje až do susednej Bolešovskej doliny; na jej trase je vybudovaný lesnícky náučný chodník (LNCH). Zároveň je cesta až do Bolešova oficiálnou cyklocestou č. 5306.

Sparné predpoludnie na chvíľu vystrieda príjemný chlad tiesňavy. Jej dĺžka je asi 250 m, cesta neskôr mierne stúpa, pričom sa zarezáva do svahu sprava nad potok. Prudké stúpanie sa objaví tesne pred záverom doliny, po pravej strane je lúka s nádherným výhľadom na Vršatské hradné bradlo. Vľavo stojí auto a dole, v priehlbine doliny sú chaty. Nasleduje zákruta prudko vľavo do svahu, v ohybe je stavba vodného zdroja. Na lavičke si dáme oddych. Pod vodným zdrojom je extra výdatný prameň, predpokladám, že pitnej vody. Vyvedený je zo svahu hrubou plastovou rúrou a nad korytom je brvno. Vody je toľko, že rovno pod výtokom je vyerodovaný hlboký bazénik.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Zároveň sa nachádzame na zastávke NLCH „Odlesnenie, lesnícke znaky LNCH“. Na moje prekvapenie až v tomto mieste je zákaz vjazdu motorových vozidiel. Doteraz sme však stretli len jednu štvorkolku s prívesom a deda na prastarej motorke.

Lesná spojnica

Po prestávke pokračujeme strmo do kopca. Teraz nastane náročnejší orientačný úkon, treba odbočiť vpravo na neznačenú lesnú cestu, ktorá nás povedie späť na východ, pomedzi Vršatské bradlá. V lese je obvykle odbočiek viac... Som milo prekvapený, keď v malom sedielku, pri drevosklade, objavím nielen cestu, ale aj neštandardný, avšak profesionálne zhotovený smerovník. Orientačným bodom je aj ďalšie zastavenie náučného chodníka. Doteraz sme išli po asfaltovej ceste s pomerne kvalitným povrchom, teraz nás čaká lesná cesta stúpavým traverzom svahu s početnými koľajami po ťažkej lesnej technike. Tlačíme bicykle po hladšom okraji. V prípade lejakov by bola cesta ťažko priechodná aj pešiemu. Po pravej strane sa objavujú pomedzi stromy zaujímavé výhľady.

Asi po polovici cesty sa jej charakter zmení. Vľavo do svahu odbočuje prudká zvážnica; treba pokračovať priamo - povrch je viac kamenistý ako hlinitý, takže už pokračujeme po kolesách. Dokonca po pravej strane do zrázu doliny sa zjavujú pozostatky zvodidiel – betónové stĺpiky so zvyškami zhrdzavených oceľových lán – cesta zrejme mala v minulosti väčší význam. Ešte zo dve zákruty zarezané do svahu a vychádzame úplne neočakávane na asfaltku – zľava skala a sprava sa suší čerstvo vypraná bielizeň z hotela Vršatec.

Okolo hotelov

Obídeme hotel s parkoviskom, je tu skupina ľudí, žiadne cedule, žiadne stojany na bicykel. Skúsime šťastie v susednom hoteli. Nasleduje extra strmý výšľap po asfaltke ponad hotelisko – na dvoch prístupových cestách je zákaz vjazdu či vstupu na „stavenisko“, žiaden stavený ruch však nevidno. Ponad hotel vedie cesta po vrstevnici až na parkovisko, kde sa nachádza turistický rázcestník Vršatec, chaty. Z týchto miest je pekný panoramatický výhľad na západ, na Biele Karpaty, zľava dominuje Vršatské hradné bradlo. Parkovisko je plné áut (ako všade, kde sa dá legálne dostať autom vyššie do hôr), zaujme ma nejaký zvláštny druh podnikania – malotraktor a za ním zapriahnutý rebrinák s turistami. Neprekvapí, že hlavným turistickým jazykom je čeština, prekvapí však absencia akéhokoľvek, aspoň ambulantného bufetu. Ešteže sme zjedli proteínové tyčinky, nechutné, ale sýte.

Prechádzame priesekom skaly medzi bralami, vpravo strmým chodníčkom stúpajú skupiny na zrúcaniny hradu Vršatec. Vľavo je malé parkovisko, opäť plné, s pekným výhľadom na stredné Považie v hĺbke asi 500 m. Aj samotná obec Vršatské Podhradie je 50 výškových metrov rovno pod nami. Zo sedla vedie síce len jedna serpentína, ale vletieť do nej päťdesiatkou by nedopadlo dobre, treba prudko brzdiť.

V Podhradí a popod bradlá

Za zákrutou zakrátko nasleduje stred obce s rázcestím. Keby sme pokračovali priamo, za pár minút sme dole pri aute, v Pruskom. Pokračujeme však rovno, po úpätí, ulicou obce s jedinečnou skalnou kulisou. Na moje počudovanie aj za obcou má cesta stále hladký asfaltový povrch, pred rokmi tu bola prašná cesta. Druhé moje prekvapenie sú davy turistov, stúpajúcich oproti. Slnko je zastreté mrakmi, takže je znesiteľnejšie počasie ako predošlé horúce dni. Z týchto miest je vidno panorámu bradiel, dole na Považie ako aj na protiľahlé Strážovské vrchy či Považský Inovec. Iste by bolo vidieť aj ďalej, ale je silný letný opar.

Cesta prekoná terénne vlny a ocitáme sa v sedle Chotuč. Zľava hrebeň skalnatých Vršatských bradiel a sprava vrch Chotuč v tvare krtinca (podľa informácií náučného panela tiež v sebe ukrýva bradlo, ale je „obalené“ vegetáciou). A v popredí na východe sa črtá zárez doliny s Červenokamenským bradlom, ktoré dalo meno doline ako aj obci.

Zjazd zo sedla Chotuč

Cesta má stále hladký asfaltový povrch a na prekvapenie okolo prefrčí auto s českými dôchodcami. Na ceste som nenašiel zákaz vjazdu, je však miestami dosť úzka. Dofúkam mäkké zadné koleso, aby som na nej „neplával“. Syn ide vopred, ja ešte chvíľu fotím. Po chvíli naberám rýchlosť, po zákrute ide cesta strmo dole. Okolo hlavy počujem svišťanie, predbieha ma iný cyklista. Pri obiehaní sotva na jeden meter „lízne“ skupinu stúpajúcich turistov v protismere, ide minimálne 50-kou. Keď sa cesta napriami a vidím dlhší úsek pred sebou, uvoľním brzdy. Obehne ma spolujazdkyňa pretekára. Keď sa mi cyklopočítač hrozivo blíži k 60-ke, spomaľujem. Okolo stále chodia ľudia, cesta pod stromami je navyše mierne vlhká. Moje roky, váha a technické vzdelanie ma núti znížiť rýchlosť na polovicu. Robím dobre, lebo cesta sa stočí prudko vľavo do dediny. Na úseku dlhom asi 2 km klesanie dosiahlo viac ako 250 m!

Červený Kameň a cesta späť

Cez dedinu sa ide pokojne, najprv rovno ulicou pod lesom, neskôr pri kostole odbočka vpravo dole kopcom. Červenokamenské bradlo sa pyšne týči nad nami. Pri potoku sa napájame na štátnu cestu smer Mikušovce a Tuchyňa. V podstate sa ide stále dole kopcom, asi dvakrát sa prekonáva nejaká terénna vlna, kde treba stúpať. V sobotu v poobedňajšom čase je na ceste minimum áut. Prechádzame obce a oproti nám sa vypínajú Strážovské vrchy s dominantným Vápčom, aj keď sčasti splýva s modrastým horizontom okolitých vrchov. Za obcou Tuchyňa sa onedlho pripájame na cestu druhej triedy do Pruského, je dosť úzka a pomerne frekventovaná; navyše do Pruského sa opäť stúpa. Našťastie úsek meria asi len 1,5 km (mimo obce asi 1 km) a o chvíľu hodujeme v miestnom bistre; reštauráciu oproti obsadili svadobčania. Vlastne na celej trase nebolo okrem pohostinstiev v dedinách vidno žiadnu reštauráciu, s výnimkou Pruského.

Záver

Takmer celá trasa vedie po asfaltových cestách s výnimkou lesnej spojnice Krivoklátskej doliny a hotelov pri Vršatci. Kto nemá problém bicykel potlačiť, prejde trasu aj na ľahšom bicykli ako je horský. Vzhľadom na prudké zjazdy v každom prípade odporúčam dobré plášte a brzdy. Z krajinárskeho hľadiska trasa patrí na strednom Považí medzi najkrajšie.

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek