Cyklotúra

Po stopách bitky pri Rozhanovciach z Košíc

17.05.18
Trasa je presne to, čo mám rada. Svet je najkrajší zo sedla bicykla (upravené na 21. storočie, veď kto by na balkóne choval koňa), a preto si svet naokolo aj rada poriadne obzerám a rada sa čo-to dozviem o miestach, cez ktoré prechádzam. Cyklotúra ma naraz zavedie do minulosti ľudstva i dávnej minulosti vzniku našej planéty.

Trasa

Košice – Košická Nová Ves – Sídlisko Dargovských hrdinov – Košická hora – Hrašovík – Rozhanovce – Čižatice – rozhľadňa Čerešenka – Diaľna – Ortáše – Stračí dol – Ploské – Kráľovce – Vajkovce – Beniakova Pohora – Beniakovce – Zelený dvor – krematórium – Mončí Potok – Košice, Ťahanovce – Džungľa – Košice, Staré mesto

Začínam klasicky za autobusovou stanicou Košice na zastávke MHD Palackého. Trasu popíšem len od vodojemu na Furči, teda od vstupu do lesa, bezpečný výjazd cez diaľničnú estakádu, na ktorej páni projektanti opäť zabudli na cyklistov, je zrejmý zo záznamu a vedie krásnou Starou sečovskou cestou pomedzi záhradky na horný okraj sídliska.

Pri vodojeme začína vyasfaltovaný rekreačný vychádzkový a bežecký chodník, z ktorého hneď na začiatku odbočím doprava spolu s modrou cykloznačkou. Hneď po pár metroch klesania pri výjazde na lesnú cestu však cyklotrasu opúšťam a odbočujem doľava na lesnú cestu s rampou. Chvíľu idem ako na húsenkovej dráhe kúsok hore, kúsok dolu, ale potom začína luxusné klesanie vo veľkých zákrutách, korunované výjazdom na otvorené miesto pri posledných domoch na hornom konci Hrašovíka, odkiaľ je nádherný výhľad na celé údolie Torysy, Varhaňovský chrbát v popredí a hrebeň Slanských vrchov na protiľahlom obzore.

Pokračujem v prudkom zjazde okolo cintorína a popri kostole. Vychádzam na cestu do Beniakoviec. Nos mi pošteklí vôňa chleba alebo koláčov, je tu známa pekáreň. Na ceste sa dlho nezdržím, už po pár metroch odbočujem úzkou cestou doprava dolu kopcom. Dostávam sa na miestnu spojku dvoch dedín (aktuálne je pre autá neprejazdná, lebo sa tam stavia diaľnica, ale zatiaľ je pre bicykle prejazdná, a keďže diaľnica pôjde na moste, ostane zrejme zachovaná).

Okolo čistiarne odpadových vôd sa po asi kilometri dostávam do Rozhanoviec, kde ma čaká prvá vychádzka do histórie. Pri kostole odbočím doprava a po chodníku pri pomerne frekventovanej ceste sa dostanem po asi 150 m k obecnému úradu. Tu je v malom parčíku zaujímavý obelisk na pamiatku Rozhanovskej bitky - 15. 6. 1312. Všetci si na ňu z dejepisu hmlisto spomíname, ale učitelia nás akosi zabudli upozorniť na jej zásadný význam pre ďalší vývoj Uhorského štátu, a tým aj slovenských území. Bol to začiatok moci kráľa Karola Róberta, začiatok konca Matúša Čáka a definitívny koniec mocného rodu Abovcov, ovládajúceho celé východné Slovensko.

Obelisk vyzerá na prvý pohľad ako obyčajný obrovský kus travertínu, z každej strany však vystupujú z neho rôzne reliéfne symboly bitky – rytieri v brnení, kone, zbrane či kovová konská podkova. Neďaleko je areál amfiteátra, v ktorom sú zaujímavé drevené sochy väčšinou tancujúcich a zabávajúcich sa postáv v ľudových krojoch.

Vraciam sa ku kostolu a stúpam bočnou cestou hore kopcom k druhému dedinskému kostolu. Hneď za ním odbočujem doľava na poľnú cestu a pokračujem paralelne s poslednými domami obce. Pomedzi nové vilky sa vo veľkých zákrutách dostávam na cestu vedúcu do Čižatíc – vyhla som sa frekventovanému prejazdu obcou. Po pár desiatkach metrov sa opäť lúčim s autodopravou, odbočujem doľava na Lesnú ulicu (pekné obecné tabuľky zjednodušujú orientáciu) a začínam stúpať. Asfaltka pozvoľna prechádza do kvalitnej lesnej cesty. Ako na húsenkovej dráhe stále kúsok hore, kúsok dolu - pomaly, ale isto stúpam. Užívam si šťavnatú zeleň, stále tu niečo kvitne a zakaždým tu stretnem nejakú zverinu – lane, srnky alebo aspoň bažanty či zajace.

Na najvyššom bode som vlastne v rovnakej výške ako rozhľadňa Čerešenka. Je ani nie kilometer naľavo odo mňa, nedostanem sa však k nej, delí nás asi 500 m preoraného poľa. Lesná cesta sa skrúca opačným smerom prudko doprava a o chvíľu ústi na cestu vedúcu z Rozhanoviec do Čižatíc. Krásnym tiahlym klesaním sa spúšťam do obce. Míňam informačný panel o Prameni kráľa Karola. Odbočila som, ale po strastiplnom dlhom zjazde som našla niečo ako studničku, ale bez vody. Musím sa teda vrátiť ako som prišla – strmo nahor k ceste.

V zjazde do Čižatíc mám dosť času užívať si výhľady a po prvýkrát ju zazriem – na kopci vľavo prebleskne strohá štvorcová kamenná stavba – rozhľadňa Čerešenka. Musím ale najprv prejsť cez obec a takmer na jej konci sa opäť vyštverať na kopec po ceste III. triedy pripomínajúcej tankodrom. Teraz sa mi veža objavuje pred očami v plnej kráse. Čerešenky sú tu však dve. Jedna nemá ešte ani desať rokov – 9 metrov vysoká rozhľadňa sa nápadne podobá na stredoveké kamenné veže, ktoré chránili hrady a staré mestá. Napriek tomu však pôsobí vzdušne, pretože ju zo všetkých štyroch strán zdobia otvory v tvare johanitského kríža. Rytieri rádu Johanitov boli v čase bitky najlepšie vycvičeným vojskom v Európe a spolu s košickým vojskom výrazne pomohli kráľovi Karolovi Róbertovi bitku vyhrať.

Druhá Čerešenka, ktorá dala meno prvej, je planá čerešňa, ktorá tu stojí určite vyše 100 rokov. A nie je to obyčajný strom. V jeho kmeni je zarastený hraničný kameň označujúci hranicu medzi Abovskou a Šarišskou župou. Jej nezameniteľnú siluetu, spolu s rozhľadňou, môže človek vidieť z diaľnice stúpajúcej z Budimíra na Košice, ale aj z lúk nad Kavečanmi.

Z rozhľadne je pekný kruhový výhľad a orientácii pomáhajú aj veľkoplošné fotografie výhľadu s popisom. Sú tu vyznačené predpokladané pozície vojsk počas Rozhanovskej bitky. Vraj vidieť aj Tatry, ale mne sa to ešte nepodarilo. Pohľad na všetky veže Slanských vrchov (Dubník, Makovica, Mošník, Bogota), turistické dominanty Košíc (vodojem, Hrešná) a prešovské sopečné kopce (Stráž, Lysá Stráž, Šarišský hrad) plne uspokojí hlad turistu po výhľadoch. Navyše z rozhľadne vidím aj moju ďalšiu cestu – poľnú cestu, vedúcu takmer severným smerom.

Nasadám opäť na bicykel, vraciam sa na tankodrom cesty Chrastné – Čižatice, ale hneď po pár metroch smerom späť do Čižatíc odbočujem doľava na poľnú cestu. Tesne popod kopec Diaľna prechádzam striedavo lesom a okrajom lúk s nádhernými výhľadmi na obe strany. Na výraznej križovatke ciest neodbočím prudkým klesaním doľava (to som už kedysi vyskúšala, bez úspechu), ale pokračujem rovno a dostávam sa na okraj dedinky Ortáše. Je to vysoko položená obec, ktorej stromoradie topoľov popri hlavnej ceste sa výrazne odráža proti oblohe a pripomína siluety niekde v Toskánsku. Je jednoznačne identifikovateľné dokonca aj z cesty pri Šarišských Bohdanovciach. Odľahlá poloha obce spôsobila jej neskorý kontakt s civilizáciou – elektrifikovali ju až v roku 1959 a prvý autobusový spoj sem prišiel až v roku 1960 – dokonalý koniec sveta, ktorý ale dnes objavili novousadlíci a vilkové štvrte sa utešene rozrastajú.

Dedinskými ulicami prechádzam stále len smerom do kopca. Ešte krátka odbočka doprava k malej zvoničke z roku 1945 a dostávam sa na štátnu cestu. Čaká ma parádny zjazd do Ploského. Nejdem „čo to dá“, aby som neprebehla odbočku. Keď sa blížim k vysokému napätiu križujúcemu cestu, spozorniem a spomalím. Pred krížom odbočuje panelka doľava – to je moja odbočka do histórie našej zeme. Obídem rampu a pokračujem ďalej po panelke zákrutou doľava. Onedlho odbočuje doľava málo používaná zarastajúca lesná cesta. Obchádza bývalú hnojovú jamu, do ktorej panelová cesta vedie. Keď sa začnú okolo objavovať borovice, odbočím hore kopcom doprava a som na mieste. Na pravej strane zo zelene presvitá svetlá skala, ku ktorej odbočuje nevýrazný chodníček v burine. Nastal čas zosadnúť z tátoša. Posledné metre pretlačím, parkujem pod skalou. Ďalej to pôjde len pešo.

Skala upúta nielen svojou bielobou, ale aj svojou štruktúrou. Je zložená akoby z prachu, bieleho popola a drobných kamienkov. Všetko to je len tak ledabolo zlepené dokopy. Ak zavŕtam prstom do skalnej steny, veľmi ľahko vyvŕtam do nej dierku. Je to tuf - sopečný popol, ktorý sa tu usadzoval pri výbuchoch sopiek Slanských vrchov, premiešaný s usadeninami štrkov a pieskov z dolín riek. Nikdy sa nedostal do dostatočnej hĺbky, aby sa tlakom spojil do kompaktnej horniny, ale ostal mäkký a drobivý.

Tiesňava Stračí dol je malá. Jeden chlapec od nás z oddielu povedal, že je to „angličák“ od Zádielu. Vlani ho nejaký dobrodinec vyčistil od napadaných konárov, takže už nič netreba preliezať, stačí sa pohodlne prejsť prírodným útvarom dlhým len niekoľko desiatok metrov. Situácia sa však rýchlo môže zmeniť, pretože nad roklinou rastú staré stromy s množstvom vyschnutých konárov. Keď sa 4- až 5-metrové tufové strmé skalné steny stratia, objaví sa na ľavej strane chodníček, ktorým vychádzam na horný okraj skál. Kto sa bojí popŕhlenia alebo poškriabania černicami, či dokonca má strach o svoj drahý cyklodres, nech radšej hore nelezie. Pomedzi popadané stromy, černice a žihľavy sa dostanem nad skaly a môžem nakuknúť do skalnej úžiny z vtáčej perspektívy. V mäkkých skalách si hĺbia hniezda aj vtáčiky a pri trpezlivom pozorovaní začiatkom leta možno sledovať, ako nalietajú na hniezdo a kŕmia mladé. Ponad skaly sa vraciam k bicyklu. Výlet do histórie zeme sa skončil, ideme späť za históriou ľudstva.

Vychádzam späť na cestu a zrýchleným presunom po málo frekventovaných cestách sa cez Kráľovce a Vajkovce dostávam na križovatku s cestou od Budimíra. Len ju opatrne prekrižujem a odbočím doľava do Beniakovskej Polhory a Beniakoviec. Skoro na konci dediny je na pravej strane plynárenský kontajner a hneď veľa neho niekoľko nových domov, ktoré mi zahatali pôvodnú cestu na lúku nad dedinou. Musím pokračovať ešte asi 500 m a tam je nová cesta, po ktorej sa na významnú lúku dostanem. Je to miesto, kde sa v roku 2012 uskutočnila rekonštrukcia Rozhanovskej bitky. Ako spomienka tu ostali krásne drevené sochy, citlivo rozmiestnené na lúke. Je tu kráľ Karol Róbert aj jeho zástavník Gurke, ktorý v bitke padol, preto musel kráľ ďalej bojovať pod zástavou Johanitov. Je tu markytánka ošetrujúca raneného vojaka. Mne sa však najviac páčia lukostrelci a na úplne hornom konci lúky anjel z košického erbu, z ktorého akoby vychádzali košickí vojaci v plnej zbroji. Oplatí sa sadnúť si do trávy a poobzerať sa po okolí... Samozrejme, očami zavadím o siluetu oboch Čerešeniek – tam som pred nedávnom bola, teraz nás delí údolie Torysy.

Je čas pokračovať. Vraciam sa k bicyklu, ktorý som nechala pri malom pódiu pod posledným stúpaním, lebo veď odtiaľ pokračujem ďalej. V pravom hornom roku lúky nad pódiom vchádza do lesa široká cesta a bezpečne ma vedie najprv lesom, potom zmesou krovín, húštin a lúk až tesne pod parkovisko na Zelenom dvore. Ocitla som sa na druhom konci 4-km dlhého rekreačného chodníka vedúceho od vodojemu. Po ňom sa môžem pokojne vrátiť na miesto štartu k vodojemu a tu trasu skončiť (ak by som tam mala auto), ja si však chcem uzavrieť okruh centrum - centrum.

Prechádzam ponad diaľnicu asfaltkou ku krematóriu a odbočujem doľava do osady Mončí Potok. Pokračujem cestou až k megaboardu, pri ktorom pokračujem priamo na cestičku do lesa. Po nej sa dostanem až na sídlisko Ťahanovce.

Ďalej do centra mesta sa môžem vrátiť trošku naokolo cez rekreačnú oblasť Anička, ale ak sa ponáhľam, strihnem to doľava okolo Metra, benzínky Shell a po chodníku zletím priamo k nákupným centrám (trasa je na zázname). Nezabudnem sa samozrejme zastaviť pri vežičke – je to zrekonštruovaný pomník poľským vojakom, ktorí padli v roku 1848 v boji s cisárskou armádou v neďalekej bite pri Budimíre. Práve vežička sa stala súčasťou erbu novej mestskej časti – sídliska Ťahanovce. Od nákupných centier sa mi stačí po chodníku na ľavej strane cesty, cestou rovno dostať na Komenského ulicu, kde je cyklochodník priamo do centra mesta.

Mám za sebou deň plný pohybu a poznávania. Ľudoprázdne lesné cesty a malá premávka na autocestách.


 
 
Najnovšie články autora
 
Cyklotúra Po stopách bitky pri Rozhanovciach z Košíc Trasa je presne to, čo mám rada. Svet je najkrajší zo sedla bicykla (upravené na 21. storočie, veď kto by na balkóne choval koňa), a preto … » celý článok 17/05/18 Eva Dučaiová Slanské vrchy
MTB Veľký Milič má štyri poschodia Veľký Milič sa pred niekoľkými rokmi stal mojou srdcovkou. Maličký sopečný masív je prešpikovaný lesnými cestami a cestičkami. Zakaždým, keď tam človek ide, môže nájsť niečo nové a nepoznané. Vulkanické horniny vychádzajú na povrch všade, a tak môžete hocikde natrafiť na kamenné moria, skalky, osamelé bralá i maličké skalné mestá, a to dokonca aj pri pohybe na bicykli. Dávam si niektoré z jeho štyroch poschodí každý rok ako marcovú jarnú rozcvičku. 05/05/16 Eva Dučaiová Slanské vrchy
MTB Cez prameň Ipľa a Čierny Balog Strmo hore a strmo dolu, z asfaltu do terénu a späť na asfalt čarovným krajom podpolianskych lazov a hlbokých horehronských dolín. Opäť som vymazala z mojej mapy niekoľko bielych miest – lazy na Látkach, prameň Ipľa, Kamenistú dolinu aj Čiernohronskú lesnú železnicu v Čiernom Balogu. Bol to celkom pekný výkon na jeden deň v sedle bicykla. 17/10/13 Eva Dučaiová Veporské vrchy
Najnovšie články na titulke
 
Svet Traunsee, Langbathseen a Offensee s cyklovozíkom Známy pohľad na traunkirchenský kostolík „plávajúci“ na Traunsee so siluetou majestátneho Traunsteinu v pozadí, ale aj menej okukaný … » celý článok včera Jitka Švarcová Svet
Recenzia Peter Wohlleben – Sprievodca lesom Knihu mi podsunul kamarát Juro so slovami: „Mám pre teba dobré čítanie.“ Najskôr asi mesiac nedotknute ležala medzi ostatnými knihami na nočnom stolíku, no keď som ju otvoril, zistil som, že to ma veru bude baviť. Autor je síce Nemec, ale poznatky z jeho knihy sa dajú aplikovať aj pre našu krajinu. Z každej stránky cítiť, že Wohlleben je skutočný milovník lesa a vo svojej knihe sa delí s čitateľom zábavnou formou a v prepojení s praxou o svoje zážitky z lesa. 17/10/18 Zdeno Vasilišin Mapy a knihy
Túra Hermanovce – Bachureň – "Várheď" – Jarovnice Hradiská na východnom Slovensku nie sú až také známe ako inde. Preto ma vcelku prekvapilo, keď som v mape objavil jedno v podhorí Bachureň. Keďže najideálnejšie tam bolo zájsť v mimovegetačnom období, tak som musel čakať na jar. Pravý čas nastal v marcovú nedeľu, keď bolo príjemné teplo a po zime som bol hladný po dlhšej túre. 15/10/18 Henrich Tomáš Šariš

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Po stopách bitky pri Rozhanovciach z Košíc 18/05/18 21:42 1 príspevok
Fakty
  • Pohoria
    • Košická kotlina - Toryská pahorkatina - Varhaňovský chrbát

  • Počet dní
    • 1

  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 370 m n. m. – Diaľna

    • min: 190 m n. m. – Hrašovík, most cez Torysu

  • Prevýšenia
    • stúpanie: 917 m

    • klesanie: 911 m

  • Vzdialenosť
    • 50 km

  • Náročnosť
    • 3

  • Ročné obdobie
    • jar

  • Dátum túry
    • 01.05.2018

  • Štart trasy
    • šírka: 48.7186 ° SŠ
      dĺžka: 21.2691 ° VD
      » Mapa

  • Koniec trasy
    • šírka: 48.71693 ° SŠ
      dĺžka: 21.25966 ° VD
      » Mapa

  • Voda
    • Prameň Karola Róberta, Zelený dvor

  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Košice (vlak, bus)
      trekingový bicykel

Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.

0.58