Trasa

Nová Bystrica – Harvelka – Harvelská kaplnka – lúky medzi Kýčerou a Škútovým vrchom – Riečnica – kostol – priehradný múr VN Nová Bystrica – Nová Bystrica

Vyrážame z Novej Bystrice

Z domu vyrážame autom v sobotu. V nedeľu máme program s deťmi, a tak na cyklovýlet zostáva sobota. Odvážame sa do Novej Bystrice k miestnemu úradu. Oproti je detské ihrisko a malé parkovisko. Tu nasadáme na bicykle. Je asi 9.15 h, počasie je zatiaľ dobré, dúfame, že vydrží - teplota 20 °C je pre bicykel úplne vyhovujúca. Aj pofukuje.

Z cesty neodbočujeme doprava k priehradnému múru, ale pokračujeme po hlavnej ceste hore dolinou popri potoku Vychylovka. Zakrátko je po pravej strane most ponad potok, ako aj tabuľa, ktorá hovorí o cyklotrase - má dĺžku 28 kilometrov. Trasa je pomerne členitá, pretože kopíruje tvar vodnej nádrže, ktorý nie je taký jednoduchý ako napríklad pri vodnom diele Žilina. Takže určite to nebude nuda. Na trase sa aj ťaží.

Smerom k Harvelke

Viem, že cyklotrasa bude mať dve väčšie stúpania, prvé hneď na jej začiatku. Odhodlane šliapem do pedálov, teší ma, že na stúpaní je asfalt celkom dobrej kvality. Manžel trasu pozná, bol si ju prebicyklovať v máji, takže by sme sa nemali stratiť. Potrebujeme nabrať výškové metre a dostať sa výškovo nad priehradný múr. Čoskoro sa ukazujú prvé výhľady. Najprv sme ešte príliš nízko a vodná hladina sa schováva za priehradným múrom, potom sa dostávame vyššie, a tak sa je vidieť z krajiny čoraz viac. Lúky sú práve teraz plné rozkvitnutých kvetov, nad nádržou vzadu kraľuje skalnatý Veľký Rozsutec. Ten nás bude sprevádzať a ešte ho na trase niekoľkokrát uvidíme. Zároveň vidíme z týchto miest časť cyklotrasy, ktorou sa budeme na záver vracať k priehradnému múru.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Po prvom stúpaní nasleduje za zákrutou klesanie. Keďže pred týždňom pomerne dosť pršalo, objavuje sa na ceste prvé blato. Nuž, suchú cestu rozhodne mať nebudeme a dúfam, že blato veľmi nespomalí náš postup. Blatistý úsek prechádzame napokon na bicykloch, zostupovať nemusíme, len treba udržiavať bicyklovanie na dostatočnej frekvencii, najmä, keď ideme znovu hore. Prichádzame bližšie k nádrži, a ukazujú sa pekné výhľady na časť, ktorá sa dá z priehradného múru obzerať iba z diaľky. Teraz sme priamo nad ňou a môžeme si ju viac poobzerať. Ešte som tu nikdy nebola, výhľadom sa veľmi tešíme. Les tu na miestach nad nádržou zmizol, a tak vidíme až k hladine. Fotím a natáčam aj krátke videá. Farba vody je pekná, sýto modrozelená. Kedy bola modrá obloha s bielymi mráčikmi, bolo by to ešte malebnejšie. Oproti na druhej strane vidíme pokračovanie našej cyklotrasy. Len to ešte chvíľu potrvá, kým sa tam dostaneme.

Začíname schádzať dolu, vodná nádrž sa schováva, cez husté ihličnaté stromy ju nevidíme. Povedľa trasy je doslova na každom kroku tabuľa, že je zakázané kúpať sa a loviť ryby – nádrž slúži ako zdroj pitnej vody. Sú tu aj značky cyklotrasy – modré Céčka. Na konci prvého ramena sme sa teda vzdialili od nádrže. Prichádzame na miesto, kde sa cesta rozdvojuje. Vľavo vedie pomerne nový asfalt. Zastavujeme, manžel ide krátky úsek preskúmať, je zvedavý, kam asi nová kvalitná cesta vedie. Medzitým fotím rozkvitnuté margaréty, ktorých je tu neúrekom. Manžel sa o pár minút vracia, o novej ceste nezistil nič, nie je z toho múdry. Odbočujeme doprava, aby sme kopírovali tvar nádrže. Nasleduje krátke stúpanie a potom smerujeme viac na východ. Klesáme dolu do doliny, kde stála kedysi tajomná a pre mňa nepoznaná Harvelka.

Harvelka a kaplnka

Po pravej strane dolu v doline sa objavuje stromová aleja. Už sme klesli dolu, je tu aj cyklosmerovník. Objavujú sa lúky - miesta so stopami po ľudskej činnosti. Z cyklosmerovníka zisťujeme, že sem vedie cyklotrasa od Oravskej Lesnej. Po ceste od nej prichádza auto, z ktorého vystupujú ľudia. Zdá sa, že to tu poznajú, a tak to využívame. Prehodíme s nimi pár slov, veď sú to prví ľudia, ktorých od rána stretáme. Pýtame sa na novú asfaltovú cestu, ktorú skúmal manžel. Dostávame odpoveď, že nový asfalt je vybudovaný iba na malom kúsku. Boli by radšej, keby sa dal nový asfalt na časť, ktorou sme klesali do Harvelky.

Keď idem fotiť, zisťujem, že zoom na automatickom fotoaparáte mi akosi hapruje. To by bola fakt smola, keby fotoaparát vypovedal službu a zostal by mi na fotenie iba jednoduchý mobil. Nieeee! Už aj tak som veľkého Nikona nechala doma, lebo som si s ním na členitú cyklotrasu netrúfla, aby som ho kdesi pri páde náhodou nerozbila. Trochu rozčarovaná podávam fotoaparát manželovi a dúfam, že si dá malá potvorka povedať. Našťastie áno, zoom sa po chvíli rozbieha, a tak môžem pokračovať vo fotení.

Lúčime sa s domácimi, odbočujeme z cyklotrasy a po strednej starej asfaltovej ceste pokračujeme k vodnej nádrži smerom na západ. Toto je asfaltová cesta, ktorá viedla v minulosti na Kysuce predtým, ako bola vybudovaná vodná nádrž a cesta bola zatopená. Pokračujeme po ceste pár sto metrov, potom asfalt končí a strieda ho nespevnená cesta. Kvôli vysokej tráve a kríkom sa otáčame, pre bicykle to nie je. K nádrži sme sa nedostali, ale to neprekáža.

Na spiatočnej ceste ešte pred alejou odbočujeme doprava k Harvelskej kaplnke, ktorej strechu sme všimli z cesty. Všimli sme si aj väčšiu usadlosť, ale k nej nejdeme. Ideme si teda pozrieť kaplnku. Najprv prichádzame k veľkej kvitnúcej lipe, za ktorou je pamätná tabuľa o Harvelke. Je tu podrobná mapa s usadlosťami – dvormi, ktoré tu boli roztrúsené a ktoré patrili k Harvelke aj s ich názvami, podľa priezvisk rodov, ktoré tu žili. Každá osada má na tabuli svoj historický starý záber, je to pekne a pútavo urobené. My sa nachádzame teraz priamo v centre bývalej Harvelky, kde stála v minulosti škola. Okrem drevenej kaplnky na vyvýšenom mieste je tu kríž a socha svätca a nová pamätná tabuľa. Tú ešte nepoznačil zub času. Kaplnka je zatvorená, ale cez presklené dvere nazerám dovnútra. Okrem nás tu nie je nikto. Nahlas rozmýšľame o tom, ako sa tu kedysi asi žilo. Škoda, že sa z týchto miest život vytratil s vybudovaním nádrže – usadlosti neboli iba dolu, na miestach, ktoré sú teraz zaplavené, ale aj na vyššie položených svahoch a stráňach. Ľudia tu žili priamo uprostred prírody, kde sa museli spoľahnúť iba sami na seba a kde museli vedieť znášať aj samotu. Z tabule sa dozvedáme že v roku 1970 v Harvelke žilo 750 ľudí. Pôvodne patrila Harvelka k Starej Bystrici, od roku 1952 sa ako obec osamostatnila.

Od Harvelky na najvyšší bod trasy - výhľad medzi Kýčerou a Škutovým vrchom

Vraciame sa k cyklotrase a odbočujeme doprava. V Harvelke sme výšku stratili, teraz ju musíme znova nabrať, takže máme pred sebou stúpanie. Počasie sa medzitým trochu zmenilo, vpravo sa preháňajú po oblohe tmavé mraky, ktoré prišli od Oravy. Dúfame, že nezmokneme a že ich odfúkne nie k nám, ale iným smerom. Asfalt je v týchto miestach dobrý, a tak naberáme výšku celkom rýchlo. Osobne sa mi táto časť cyklotrasy páčila najviac. Keď sa znova ukázali pohľady na vodnú hladinu, šliapalo sa nám zase o niečo ľahšie. Stúpanie nie je strmé, ale miernejšie a tiahle. To mi úplne vyhovuje. Oproti vidíme cestu, ktorou sme išli, vpredu je rovný priehradný múr. Až teraz vidím, že nad cyklotrasou oproti je veru poriadne veľa stojacich suchých stromov. A je tu aj veľa miest, kde les kedysi rástol, ale bol vyťažený. Poniže pri našej cestičke sú zase menšie ihličnaté stromy. Takže to tu za niekoľko rokov zarastie a výhľady sa zmenia. A zase vzniknú nové na vyťažených. Vpravo vzadu v spätnom pohľade vidíme vyhliadkový most pred sedlom Jamy na ceste od kysuckej Vychylovky do Oravskej Lesnej. Meníme smer na južný, a potom sa stáčame na východ. Prvé rameno nádrže sme prebicyklovali z oboch strán, teraz smerujeme k druhému.

Stále ideme po asfalte. Je tu veľa lesných jahôd, ich vôňa sa šíri vzduchom. Ponad ihličnaté stromy sa ukazujú výhľady smerom k Malej Fatre. Na mieste, kde je výrub až dolu k vodnej hladine, vidíme celý pohľad od hladiny až ku skalnatému Veľkému Rozsutcu, Stohu a Osnici. Obchádzame kopec Kýčera a po jeho pravej strane prichádzame do sedielka. Najprv míňame posed pod stromom. Na lúkach sa pohľady ešte viac otvárajú, je tu naozaj pekne, nikde nikoho. Nechýbajú ani všadeprítomné kopy vyťažených kmeňov stromov, ktoré čakajú na odvoz. Pešo vychádzame aj na malý lúčny briežok a pozeráme, kadiaľ pôjdeme ďalej. Teraz sme vlastne na akomsi najvyššom bode trasy medzi Kýčerou a Škutovým vrchom. Odtiaľto by sme po krátkom stúpaní mali klesať do Riečnice. Vraciame sa k bicyklom a ešte sa kocháme výhľadmi. Lúky sú plné bielych margarét, bielej drobnej očianky, nájdu sa sem-tam zvončeky. Dalo by sa tu presedieť aj pol dňa, ale doma nás čakajú deti, a tak nechceme byť veľmi dlho preč.

Klesáme k riečnickému kostolu

Bohužiaľ, asfaltová cesta končí a mení sa na spevnenú cestu. Nasadáme na bicykle. Úsek, ktorý nasledoval, mal svojou kvalitou najhorší povrch. Som rada, že sme zvolili taký smer, že sme týmto dlhším úsekom klesali. Stúpanie by bolo pre mňa asi dosť obtiažne, aj vďaka blatu, ktoré je na niekoľkých miestach. Bicykel by som určite tlačila do kopca. Na miestach, kde je príliš mokro a na ceste blato, schádzam z bicykla a idem pešo. Cesta je pomerne široká, sú tu miesta, kde sú plytké výmole. Kde to je ako tak tvrdé a pevné, idem na bicykli, aby sme zostup urýchlili. Ešte vo vyšších častiach stretávame na aute pána, ktorý kontroluje elektrické vedenie, vychádza autom hore. Manžel ma trpezlivo čaká, on by bol už dávno dolu, ja si však na rýchle zjazdy na takejto ceste až tak netrúfam. Naľavo povyše cesty sú pekné lúky, z ktorých sú bezpochyby ďalšie výhľady, ale chceme byť čo najskôr dolu, a tak z cesty neschádzame.

Keď zbadáme konečne bielu vežu riečnického kostola, vieme, že to je iba kúsok a budeme dolu v doline. Nechce sa mi to mu veriť, ale dolu pri kostolíku vôbec nikoho nestretávame. Obďaleč kostolíka si sadáme pri malej kaplnke na drevenú lavičku. Dopĺňame tekutiny, vyberám plechovkové pivo, po ktorom sa len tak zaprášilo. Ešte kúsok banána. Tmavé mraky sa znova objavujú a nedajú pokoj. A tak asi po 20 minútach oddychu sadáme na bicykle a vydávame sa na posledných 10 kilometrov cyklotrasy. Od kostolíka vedie asfaltová cesta, no na začiatku je pomerne dosť zanesená obschnutým blatom, asfalt prakticky ani nevidieť. V nohách trochu cítim predchádzajúce kilometre a prevýšenie.

Od Riečnice k priehradnému múru

Túto časť cyklotrasy som podrobnejšie opísala v článku Cyklistika s malými deťmi nad Bystrickou dolinou , tak doplním iba niekoľko informácií. Časť od Riečnice k priehradnému múru má určite lepší asfaltový povrch, ako to bolo pri schádzaní dolu ku kostolu. Je tak vhodná aj pre deti a je aj kratšia. Od kostola nasleduje najprv mierne klesanie, a potom je charakter trasy ako na hojdačke, chvíľu hore, chvíľu dolu, a tak aj tu si na kratších úsekoch zapedálujete do kopca. Z cyklotrasy sú tu dve možné odbočky - vedené tiež ako cyklotrasy. Majú značné výškové prevýšenie. Prvá vedie hore do sedla Kováčka, druhá, ktorá odbočuje asi v polovici trasy, vedie do lazu Zázvorovci (tiež na hrebeni Vojenného). Obe miesta sme pozorovali z najvyšších miest cyklotrasy za Kýčerou. Výhľadov na vodnú nádrž je na tomto úseku pomenej, ale vznikajú nové výhľady. Jedno z takých je napríklad aj v časti, kde je pamätná tabuľa na usadlosť Pod Hájom. Na obzore sa ukazujú mohutné zalesnené oravské hrebene.

Dnes sme na trase od kostola stretli v opačnom smere iba jednu päťčlennú rodinu na bicykloch - s tromi malými deťmi - mali so sebou ťažnú tyč na bicykel. Ani sme sa nenazdali a sme pri priehradnom múre, posledné stúpanie k nemu sme si ani neuvedomili. Robíme si tu fotku a pozeráme si smer k Harvelke, ktorú sa nám dnes podarilo navštíviť. Mysliac na rodinku na trase som rada, že tmavé mraky odfúklo a pršať nebude. Potom nás čaká zjazd k detskému ihrisku v Novej Bystrici k autu. V blízkych potravinách si kupujem nechladené fľaškové pivo, dávame správu domov, že sme na spiatočnej ceste autom a nasadáme do auta. Z vedľajšieho zaparkovaného auta práve vyráža malá skupinka cyklistov na výlet. Tomu sa hovorí, keď iní končia, my len začíname.

Záver

Som veľmi rada, že sa nám podarilo prebicyklovať celý okruh okolo vodnej nádrže Nová Bystrica a splniť si tak môj malý sen. Myslím, že to určite stálo za námahu a za všetky stúpania do kopca. Mali sme čo-to natrénované, a tak sme to zvládli. Pohľady na vodnú nádrž a na okolitú prírodu boli jedinečné. K tomu, že sa nám tu tak páčilo, prispel fakt, že tu nebol žiadny ruch z ťažby a ani žiadna premávka áut s vyťaženými stromami. Spoznali sme nové magické miesta, kde kedysi stála obec Harvelka, kde sa akoby zastavil čas. Najviac sa mi páčilo, že sme išli miestami, ktoré boli prakticky ľudoprázdne a že boli na trase pekné otvorené lúčne výhľadové miesta na malofatranský hrebeň. Na trase sme si dokonale prečistili hlavu a prišli na iné myšlienky. Boli sme len my na bicykloch a príroda naokolo. Nič, čo by nás vyrušovalo v kochaní sa prírodou a v jej objavovaní. Vôbec, ale vôbec sa mi nechcelo naspäť do civilizácie a do niekedy trochu ubíjajúcej každodennej jednotvárnosti. Nasledovné dni sa moje myšlienky často ešte vracali späť na krásne miesta na cyklotrase. Verím, že sa nám podarí sem na bicykloch ešte niekedy zájsť a prejsť si trasu aj v inom ročnom období – napríklad počas babieho leta. Po zistení skutočnej náročnosti trasy sa potvrdilo, že celá trasa je pre naše malé deti ešte príliš náročná, a tak ako celok zostáva zatiaľ mimo našich spoločných cyklistických potuliek. Pre prístup k Harvelke skúsime s deťmi prejsť spomínanú cyklotrasu z Oravskej Lesnej.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek