Trasa

Kotmanová – Kotmanovské lazy – Vrchdobroč – Rubiská – Nový Svet – Malá Látka – Bratkovica – Skalka – prameň Ipľa – Lom nad Rimavicou – Tlstý javor – Obrubovanec – Zákľuky – Hrončok – Sihla – Lom nad Rimavicou – Vrchslatina – VN Hriňová – Kubová – Komárno – Detvianska Huta – Vrchdobroč – Kotmanovské lazy – Kotmanová

Ako dôchodca trávim čas v malej dedinke Kotmanová v podhorí Veporských vrchov. Milujem horskú cykloturistiku, aj preto ma veľmi potešilo, keď Lesný spolok Kotmanová dal v roku 2017 z európskych fondov zrekonštruovať lesnú cestu smerujúcu z Kotmanovej do Vrchov (rozumej na Sihliansku planinu) na Kotmanovské lazy. Celú jar aj leto 2017 nám hore-dole cez obec jazdili obrovské nákladiaky s toľkými tonami materiálu, akoby sa tam hore stavala diaľnica. Opravená cesta je spevnená (drenážnym betónom, makadanom a drobným štrkom) a v celej dĺžke odvodnená betónovými žľabmi. Cesta je dlhé roky značená ako modrá cyklotrasa č. 2559 spájajúca priehradu Ružiná s vrchárskou obcou Látky.

Hor sa do Vrchov po novej eurofondovej ceste

Dnes mám naplánovanú celodennú “štreku”, krížom-krážom cez celú Sihliansku planinu. Predpokladám, že to bude okolo 100 km v náročnom horskom teréne. Hneď na úvod ma čaká ťažký, viac ako hodinový výjazd do kopca po zrekonštruovanej ceste. Prevýšenie asi 600 výškových metrov. Opravená cesta má dĺžku presne 3 km. V strednej pasáži má brutálne stúpanie, takže dnes ani neskúšam, že či to dám v sedle bicykla. Pokorne tlačím. Silami treba šetriť, neskôr by mi mohli chýbať. Na mieste, kde sú dve nádherné 180-stupňové serpentíny sa na chvíľu preveziem, ale potom znova začína riadna strecha a tak tlačím. Keď konečne dorazím k Brezinovcom (senník pri bývalej usadlosti), viem, že najťažšiu stúpajúcu pasáž dňa mám za sebou.

Jazda plná nádherných výhľadov

Prevažne odlesnené a udržiavané časti planiny ponúkajú celou cestou cyklistovi nádherné čiastkové výhľady. Či už na nádhernú mohutnú Poľanu, Nízke Tatry, smerom na Maďarsko vidno pohoria Bukové hory (Bükk), Matru s Kékešom, Cerovú vrchovinu s Karančom, smerom na západ Ostrôžky, Javorie, Vtáčnik, Kremnické vrchy. Keď som na Vrchoch, vždy znova a znova ma malebnosť krajiny prekvapí a očarí. Taká hustá sieť udržiavaných ciest všakovej kvality od trávnatých, pieskových, kamenných, asfaltových sa len tak nevidí. Kto to tu nepozná, ten veru aj zablúdi. A nie je to tu ani žiadna nudná rovina. Keď sa rútim s bicyklom (rozumej horský odpružený bicykel s hrubými plášťami) dole po úzkej asfaltke krížom cez taký, či “onakvý” jarok, tie tu majú dokonca aj svoje pomenovania, potom v prudkom protisvahu mám “bisťu bohu” zrazu plné prsty práce, kým stihnem precvakať “šaltre” na najľahší prevod, aby som nezastal v protisvahu pod Malou Látkou.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Rázovitá osada Bratkovica

Za Malou Látkou križujem hlavnú cestu č. 526 z Hriňovej do Kokavy nad Rimavicou a obchádzam vrchársku obec Látky, ponáhľam sa na rázovitú osadu Bratkovica. Perfektná uzučká asfaltka príjemne stúpa cez voňavý smrekový les. Je to ako pohladenie duše. Milujem vôňu smrekového lesa. Príjazd do rázovitej Bratkovice je impozantný. Asfaltka ma vedie dole miernym kopcom a bicykel sa mi rozbieha sám. Vychádzam z lesa a znova ma očarí malebná krajina s domčekmi roztratenými po lúkach, ponúkajúca nové nepoznané výhľady. Cesta kopíruje terénny žľab a vytvára príjemnú terénnu vlnu, zažívam pocit z detstva ako na húsenkovej dráhe. Vedľa cesty ma neprekvapí laznícka špecialita - garáže sústredené pri ceste, domčeky roztratené ďaleko od cesty. Pokochám sa novými výhľadmi smerom na Ostrôžky, Javorie, obrovskú Poľanu i Nízke Tatry.

K obnovenému prameňu Ipľa

Cez Bratkovicu vedie zelená cyklotrasa č. 5551 a modrá TZT, ale treba si tu dať pozor na odbočenie! Míňam kostolík a asi 200 m za ním vpravo hore ide strmá, makadanová cesta. Smeruje sťaby do dvora chalupárom, ale nie je to tak. Cesta prechádza pomedzi dvory ich chalúp a šup ho rovno do lesa. Tu sa začína asi najnudnejšia pasáž dnešnej cesty. Hrboľatá cesta do kopca cez horu, žiadne výhľady, žiadne atrakcie, len šliapať a šliapať po hrboľoch a obchádzať výmole aj veľké mláky, lebo… človek nikdy nevie, aké je hlboká a po bahennom kúpeli dnes naozaj netúžim.

Možno aj jednotvárnosť a nudnosť primäla tých, ktorí značili zelenú cyklotrasu, že cyklotrasa sa rýchlo rozlúči s modrou TZT a smeruje dole dolinou k atraktívnej osade Biele Vody. Ale dnes nechcem strácať drahocennú nadmorskú výšku, a hlavne nie som zvedavý na pozostatky z odstraňovania polomu v doline a tak pokračujem po nudnej modrej TZT. Tá sa na Ilčíkových mlákach za útulňou Včelín spojí s červenou TZT, ktorá vedie popri prameni Ipľa pod Čierťažou. Tam na chvíľu odbočím a naberiem si pitnú vodu. Potom len hor sa do Lomu nad Rimavicou. Odtiaľ je to len kúsok po asfalte hlavnej cesty na parkovisko pod Tlstý javor.

Perfektná vyhliadková cyklotrasa Tlstý javor - Obrubovanec - Zákľuky

Priznám sa, že hlavným motívom dnešnej cesty bolo dostať sa na bicykli z Kotmanovej až na vyhliadkový kopec Zákľuky, ktorého obliny vídavam v diaľke z kopca Vrchdobroč. Trasu od parkoviska pri Tlstom javore k Zákľukám a späť sme si v minulosti prešli spolu s manželkou peši. Cestou sme vtedy stretávali neobvykle veľa cyklistov a mohol som iba závistlivo vzdychať, že za 4,5 h, čo sa teperím tam a späť peši spolu aj s unavenou polovičkou, mohol by som si to na bicykli užiť parádnejšie. A mohol by som si vychutnať aj zjazd po perfektných lesných cestách pod Zákľukami smerom na Hrončok a previezť sa cez dolinu Kamenistého potoka. Pozrieť si meandre Kamenistého potoka, pokochať sa malebnosťou obce Sihla a vrátiť sa po asfalte k parkovisku pri Tlstom javore. Cesta cez Obrubovanec je svojím nenáročným profilom s peknými vyhliadkami priam predurčená pre cyklistov. Skrátka na Veporské vrchy si treba zobrať bicykel.

Teraz som na Tlstom javore konečne s pedálmi, v nohách mám 35 km ťažkých terénnych km a ako starý dôchodca sa teším na jazdu ako malé dieťa. Rozhodne nemyslím na to, že domov to mám ešte náročných 65 km. Už prvé stovky metrov mi však prinášajú sklamanie. Meter vysoká tráva priamo na lesnej ceste ma nepríjemne prekvapí. V momente mám trsy so semenami trávy zakvačené v prevodníkoch, v pastorkoch a samozrejme najviac v kladkách prehadzovačky. Na Slovensku je to tak, cyklotrasa sa vyznačí, ale niet toho, kto by ju kontroloval a dbal na jej údržbu. Nádherná, pre mňa nezvyčajná, panoráma Poľany od severovýchodu, mi však okamžite vymaže všetky nepríjemné pocity. Pri Obrubovanci nevidím okolo seba nič než hory, hory a zase len hory, žiadne znaky civilizácie. Magická mohutná Poľana mi na diaľku posiela svoju pozitívnu zelenú energiu.

Na kopci Zákľuky som za hodinku. Nepríjemný studený vietor sa do mňa spupne opiera a posmešne vyhráva melódiu na stĺpiku s plechovými značkami. Ale kruhový výhľad všetkými smermi je naozaj úžasný. Aj keď sú dnes hrebene Nízkych Tatier pod mrakom, rozhodne je sa na čo pozerať. Hlavne výhľady na Poľanu a Veporské vrchy s nádhernými dominantami Ľubietovského Vepra a Klenovského Vepra sú doslova upokojujúce. Dúfam, že tu zatiaľ nehrozí nezmyselný komerčný “boom” cestovného ruchu ako je to napríklad hen naproti na zjazvenom Chopku, alebo na prepchatých Donovaloch, vo Vysokých Tatrách, či v Slovenskom raji.

Studničkové prekvapenie v doline Kamenistého potoka

Ďalej ma čaká nepoznané. Takže poďme ho dole zo Zákľuk. Ale všade je tu prekliata vysoká nepokosená tráva, a tak dôkladne maskuje zákerné nerovnosti, že úzkostlivo hľadám, kde je vlastne cesta? Keď ju aj nájdem, chvíľu váham a rozmýšľam, že je to tu asi príliš strmé na moje dôchodcovské kosti. Záchranársky vrtuľník by ma finančne celkom isto zruinoval. Ale nebudem predsa tlačiť “fulika” (rozumej horský bicykel odpružený aj na zadnom kolese) dole lúčnym kopcom. Predýcham to, zvrtnem sa kolmo dole, posuniem ťažisko maximálne dozadu a… 200 m strminy sa mi podarí prejsť na brzdách bez ujmy. Potom začína normálna lesná cesta.

Nasleduje pohodový bezpečný zjazdík po udržiavaných lesných cestách. Najprv podklad ujazdená zem, sem-tam kameň potom len asfalt. Je to paráda. Milujem nepreskúmané lesné cesty, ale iba vtedy, keď tam niekde uprostred lesa nenaďabím na dymiacu klanicovú Tatru plne naloženú guľatinou, alebo SUV-hubára, čo hľadá huby rovno z kokpitu auta a zazerá na horského cykloturistu ako na triedneho nepriateľa.

Nad Hrončokom ma milá kreslená značka zodpovedne varuje. Jej obrazový význam sa dá preložiť do textu asi takto: “Daj pozor cyklista, nejazdi rýchlejšie ako 20 km/hod, lebo za najbližšou zákrutou to môžeš napáliť do nákladiaka plne naloženého drevom”. Dnes je však sobota, deň pracovného voľna, je ticho, nikde nikto a tak si to rúbem dole, zákruta-nezákruta, rýchlosťou, čo to dá. Po chvíli som dole v Kamenistej doline na perfektnej asfaltke. Div divúci parametre a kvalita lesnej cesty vedúcej cez dolinu je taká dobrá, že hocijaká cesta I. triedy by zbledla závisťou.

Z monotónnej cesty hore dolinou ma preberú početné hordy malých cyklistov spúšťajúcich sa od Sihly. Nemusia dokonca ani šliapať, dole dolinou im to ide samé, mladé mozgy majú preto asi nedokrvené aj celkove mi pripadajú akísi prispatí, veď staršieho človeka na bicykli ani len pozdraviť nevedia. Žeby ich odstrihli od internetu a zabudli “ZRESETOVAŤ”? Až s dospeláckymi sprievodcami za nimi sa pozdravíme. Dobieham pešiakov, mladý pár so psom. Zase si uvedomím, aký skvelý vynález je horský bicykel. Kým oni prídu na Sihlu, dávno budem za horami, za dolami.

Cestou ma zaujme úplne nová drevená búdka stojaca pod horou vľavo vedľa cesty. “Snáď cestári tam majú posyp na zimu”, pomyslím si. Ale nie, spod búdky trčí oceľová trubka a z nej vyteká voda. Otvorím búdku a som uchvátený. Je to novučičká studnička. Vo vnútri je na slovenské pomery ukážkový poriadok, vzorne poukladané kamene, v ich strede je zasadená vydlabaná drevená guľatina a v nej čistá voda. Áno, takto si treba vážiť pitnú vodu! Stále tvrdím, že príde raz čas a pitná voda bude drahšia ako ropa!

Meandre Kamenistého potoka, železnička a malebná Sihla

Celou cestou pozorujem očkom Kamenistý potok. Som tu prvýkrát a tak by som nerád prehliadol meandre potoka. Ale potok si dlhé kilometre neustále hudie svoju kamenistú melódiu. Postupne sa ale dolina začne meniť. Zrazu je v nej viac svetla, svahy po stranách nie sú také strmé, aj dolina sa mení a rozširuje sa. Zmierňuje sa jej sklon, pozvoľna prechádza do nádhernej planiny a aj potok prestal spievať svoju melódiu a začína sa nádherne kľukatiť po lúkach. Pasie sa tu dobytok a spása trávičku okolo meandrov Kamenistého potoka. Takúto malebnosť a neobyčajný pôvab krajiny je možné vidieť na Sihlianskej planine.

Hľadám miesto odkiaľ urobiť dobrý fotozáber a zrazu sa ocitám na akomsi tajomnom rovnučkom násype, na akejsi ceste paralelne idúcej s asfaltkou. Aha, teraz mi to došlo - železnička. Tadiaľto išla v časoch minulých železnička zo Sihly až do Hronca. Na okamih som sa preniesol do časov dávno minulých. Škoda, že tu už nie je. Namiesto milej železničky teraz zvážajú drevo nákladiakmi. Tak, ako to malým cyklistom išlo dole samé, tak železničke mohla aj bez motora miernym samospádom zviezť dole drevo. Akí boli naši predkovia múdri. Využili danosti krajiny. Využili mierny sklon krajiny vhodný pre železničku. Vetva železničky Kamenistou dolinou bola dokonca najdlhšia, mala až 23,5 km.

Obec Sihla ma víta závorou. Bicykel musím opatrne preniesť. To je dobre, lebo inak by do doliny jazdili hulváti na motorkách, štvorkolkách a autách. Takže podľa obce dostala pomenovanie celá magická planina vo Veporských vrchoch. Malebná príroda, do ktorej je Sihla zasadená, je prosto úžasná. Nad obcou prechádzam okolo pekárne. Špecifikom pekárne je, že chlieb sa nepečie v noci nad ránom ako v iných pekárňach, ale cez deň a tak teplý chlieb je k dispozícii až neskoro popoludní. A všetko pečú v peci výhradne na drevo, ktorého je tu všade naokolo neúrekom. Hore v Lome nad Rimavicou sa musím zastaviť v krčme na pivo a hlavne sa musím prezliecť do suchého odevu. V nasledujúcom zjazde ma totiž prefúkne až na kosť.

Cesta rozprávkovým lesom spod VN Hriňová do Komárna

Spúšťam sa po štátnej ceste č. 529 dole smerom na Hriňovú. Našťastie nie je to príliš frekventovaná cesta. Po osadu Vrchslatina je to po rozbitej ceste a len mierne dole kopcom. Ale od osady Vrchslatina cesta naberá konečne poriadny sklon a po veľmi veľmi dlhých “rozbitých socialistických rokoch” má “výborný eurofondový povrch”. Ako starý cestný cyklista nemôžem odolať, zaujmem najlepšiu možnú aerodynamickú polohu, zohnem sa dole nad riadítka, úchop riadítok čo najbližšie ku stredu, kľuky vodorovne a očkom pokukujem ako rýchlosť na cyklopočítači ide rýchlo hore. Zjazdík si počas Tour de Volcano vychutnávajú aj pretekári. Zjazd je bezpečný, asfalt kvalitný, a tak brzdím iba náporom vzduchu. Stačí sa len rozbaliť a potom zase zbaliť, prípadne sa postaviť na pedále a maximálne sa vystrieť. V najrýchlejšom úseku dosahujem rýchlosť “iba” 66 km/h. Odhadujem, že na “cestáčiku” s aerodynamickými riadítkami, s tenkými kolesami (žiletkami), by som to s mojou dôchodcovskou váhou bez problémov vytiahol aj nad 70 km/h.

Pri vodnej nádrži Hriňová som za chvíľu. Pod hrádzou sa cesta znova viac zvažuje a opájam sa rýchlosťou, až som skoro zabudol odbočiť vľavo do protismeru na nenápadnú lesnú asfaltku stúpajúcu do lesa. Nohy mám ako z olova, v príjemnom zjazde mi vychladli a nezaberajú. Chvíľu potlačím, rozchodím to, ale keď pozriem na hodiny a spočítam deficit km, priprem sa a naskakujem do sedla. Perfektná lesná asfaltka sa vinie krásnym bukovým lesom smerom hore na planinu. Krásnu cestičku som objavil vlani úplnou náhodou idúc zhora od Detvianskej Huty smerom na Hriňovú. Pripadá mi to tu ako utajená súkromná cesta iba pre lesákov (rozumej pracovníkov Lesov SR).

Štve ma to, že všetci (aj horskí) cyklisti sa trepú z Hriňovej hore na Detviansku Hutu po frekventovanej hlavnej ceste č. 526 označenej vo všetkých mapách ako oficiálne cyklotrasy číslo 012 a číslo 5551. Tam ich ohrozujú autá jazdiace stovkou, a pritom tu v lese od VN Hriňová je vybudovaná perfektná asfaltová lesná cesta, ktorá je úplne prázdna (ešte som tu nestretol ani živáčika) a je značená dokonca ako modrá TZT Hriňová - Bratkovica. Je to cesta rozprávkovo pekným lesom. Možno v týždni tu jazdia autá s drevom, ale určite ich nie toľko, koľko je nebezpečných rútiacich sa áut na spomínanej hlavnej ceste.

Podobná kvalitná lesácka asfaltová ceste je aj z opačnej strany Sihlianskej planiny od juhovýchodu od Dobrého Potoka na hornom Ipli. Vedie hore na Látky-Podbykovo. Dá sa však po nej pokračovať nádherným výjazdom juhovýchodným asfaltovým okruhom komplet okolo celého zalesneného kopca Bykova až na Látky-Mláky. Tam je krátky šotolinový úsek a od Kerametalu pokračuje znova asfalt.

A taktiež málo frekventovaná a opravená asfaltová lesná cesta vedie na planinu aj od západu od Dolnej Bzovej smerom na osadu Vrchdobroč cez atraktívnu tiesňavovitú dolinu Bzovského potoka.

Prechádzam okolo rázcestníka na Kubovej a po chvíli obchádzam hornú závoru. Asfaltová cesta pokračuje aj za závorou. Držím sa modrej TZT a keď sa dostávam k odlesnenej časti, odbočím z asfaltky a teda aj z modrej. Vychádzam z lesa po šotolinovej ceste smerom na Komárno. Teda na osadu Komárno ako časť obce Detvianska Huta. Neviem prečo, ale v Detvianskej Hute vždy zablúdim. Asi je tam príliš veľa bočných ciest. Aj teraz odbočím vľavo smerom akože na Vrchdobroč, ale asi o ulicu skôr. Zistím, že som sa našiel v slepej ulici a to rovno pri krčme. Blúdim v dedine, vraciam sa, až sa konečne dostanem na správnu stúpajúcu “výpadovku” na lazy. Za chvíľu som pri kaplnke a krásnom maľovanom podpolianskom kríži a tu sa vraciam rovnakou trasou, ako som išiel ráno, ale teraz na juh.

Adrenalínový zjazd z Vrchdobroča do Kotmanovej po novej ceste

Na Vrchdobroči som ako doma. Bol som tu na bicykel možno aj stokrát. Odtiaľto sa ide do Kotmanovej zadarmo (dole kopcom). Dnes ma únava zmáha, takže idem dole najrýchlejšou možnou trasou. Čaká ma posledný parádny lesný zjazd z planiny do podhoria aj s terénnou vložkou. Cyklististický raj začína zjazdom po úzkej perfektnej asfaltke cez voňavý smrekový les, potom odbočka na terénnu lesnú cestu cez zmiešaný smrekový les a vychádzam na lúku s nádhernými výhľadmi. Stop. Oddych.

Som na Kotmanovských lazoch. Kedysi tu bolo čulo, no pôvodné chalupy pripomínajú dnes iba hŕby kameňov a náletové dreviny. Lazníkov predošlý režim vysťahoval, ich domy sú zborené a poliach, na ktorých stáročia hrdlačili ich prapredkovia, sú prerastené 50-ročnými smrekmi. Umelo vysadené smreky stoja v zákrytoch ako vojaci a plnia svoju úlohu - zadržiavať prívalovú vodu dažďov. V hustej smrečine sa aj teraz dajú identifikovať medze pôvodných terasových rolí. Život sa sem vracia len pomaly, ľudia si tu stavajú aspoň chaty. Vedľajšie lazy smerom na západ s názvom Veľká Dolina sú na tom oveľa lepšie, domy sa tam zachovali. Výhodou je, že tam je zavedená elektrina a vedie tam asfaltová cesta. Od Kotmanovských lazov oddeľuje lazy Veľká Dolina terénna úžľabina Hlboké. V dolnej zalesnenej časti prechádza úžľabina Hlboké do lievika úzkej skalnej roklinky nazývanej Veľké Hlboké. V nej sú krásne kaskády a vodopády. Kto neverí, nech si pozrie kratučké video.

Vychutnám si ešte perfektný výhľad na Lučenec, Cerovú vrchovinu, Matru s Kékešom pri západe slnka a poďme dole. Naivne som dúfal, že to, čo som si ráno na úvod výletu krvopotne vyšliapal, si teraz vychutnám pri zjazde dole. Pri Brezinovcoch začína spomínaná 3 km nová cesta s brutálnym sklonom. Pri rýchlej jazde dole sa mi nová cesta zrazu zdá kľukatejšia, hrboľatejšia a hlavne štrkovo šmykľavejšia. Musím jemnejšie dávkovať tlak na prednú brzdu, aby mi v zákrute predné koleso nešmyklo do strany, ale o to viac musí pracovať zadná brzda. Až na 180-stupňových serpetínach si brzdy, ale aj ja, trochu vydýchneme.

No v strednom kilometri 3 km zjazdu začína najbrutálnejší sklon cesty. Preťažená zadná brzda protestuje a začína kvíliť ako v predsmrtných kŕčoch. Snažím sa brzdiť prerušovane, ale nejde to, bicykel by sa nebezpečne rútil dole. Zjazd mi znepríjemňujú začínajúce výmole na ceste. Cestári-fušeri novú cestu správne nenaklopili a dažďová voda nesteká do žľabu vedľa cesty, ale tečie po ceste a vytvára pozdĺžne výmole. A najdlhší výmoľ mi predné koleso vťahuje do seba ako drážka starej gramofónovej platne gramofónovú ihlu. A bicykel sa trasie spolu so mnou v rytme crescendo. Hlavou mi preblysne cyklozásada: pozeraj sa tam, kadiaľ chceš ísť a nie tam kde ísť nechceš!

Správna zásada, ale prax je iná a moje predné koleso je už v rit… v ryhe. Úzkostlivo spomaľujem, decrescendo, potom naraz povolím brzdy a opatrne vytrhnem predné koleso z výmoľu do strany. Uff! Vydýchnem si. Bohuprisahám, ešte sa tu na záver celodenného výletu prizabijem. Teda bez kotúčových bŕzd by som si na zjazd netrúfol. Na brzdových doštičkách aj kotúči zadnej brzdy mi v adrenalínovom kilometri ubudlo prekliato veľa materiálu. Až asfaltka v Kotmanovej mi prináša celkové uvoľnenie.

Záver

Čo som si predsavzal, to som si aj splnil. Z Kotmanovej som sa dostal na Tlstý javor a odtiaľ až na bájny výhladový kopec Zákľuky. Za jeden deň som bez problémov prešiel 96,8 km krížom-krážom cez celú Sihliansku planinu a užil si malebnosť magickej krajiny vo Vrchoch. Strávil som na trase skoro 10 h, z toho priamo v pohybe v sedle alebo tlačením 8 h. Dokázal som, že aj “starí fotríci” šesťdesiatnici máme v zásobe ešte dosť vytrvalosti. Na záver trasy som plánoval miernejší, pohodovejší a dlhší zjazd cez nádhernú kaňonovú Dobročskú dolinu, no únava ma natoľko zmáhala, že nakoniec som si zvolil najrýchlejšiu možnú trasu domov. Návratom cez Dobročskú dolinu by mi to bolo vydalo aj na plánovanú okrúhlu stovečku. Možno nabudúce.

Súvisiace odkazy

• Animovaná mapová trasa,
• Aktivita na serveri Garminu,
• Aktivita na serveri Strava.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek