Hmla sa cestou rozplynula a približovadlo sme zanechali o 8.15 h vedľa úzkej asfaltky nad rázcestníkom, v časti obce Smolník (nemecky Schmöllnitz), zvanej Turbína. Jedna poháňacia by sa nám zišla, a to hneď v úvode modrej trasy č. 2705 označenej ako stredne náročná. Čo znamená stredne náročná? Na to sme prišli neskôr.

Ani sa nenazdáme, zosadáme z bicyklov a tlačíme. Už dávnejšie som čítal, že tlačiť nie je hanba – vrylo sa mi to do pamäti. Po ľavej strane sa pasú ovečky, zahliadneme aj pána baču. Pracuje offline. Hovorím si, práca snov, ale asi to bude iba romantický pozvdych IT analytika nad časmi, ktoré sú navždy preč. V každom prípade sa bačov workload zdá neporovnateľný s data mining – aspoň na prvý pohľad.

Apropo, mining. Nachádzame sa v banskej oblasti, kedysi sa tu ťažilo striebro, meď, neskôr pyrit, železná ruda. Prečo hovoríme „ťažilo sa“, a nie „ťažili sme“? Možno preto, že baníctvo tu rozvinuli Nemci, ktorí zo Smolníka, presnejšie Schmöllnitzu, vybudovali na svoju dobu priam veľkomesto. Na vrchole slávy – prelom 14. a 15. storočia – sa tu razili kráľovské mince a ešte v roku 1780 tu žilo 10-tisíc obyvateľov – v tom čase ich mala Bratislava 29-tisíc. Už v roku 1805 tu postavili jedno z prvých divadiel na Slovensku. Nemcov sme po vojne vyhnali a vrhli sme sa do budovania rozvinutého socializmu.

Výsledok? Azda najvýrečnejší pomník stojí o niekoľko kilometrov nižšie v Hnileckej doline – má podobu zdevastovaných výrobných hál bývalej špeciálnej výroby v Prakovciach. V nich sme počas socializmu mierumilovne vyrábali pásy do sovietskych tankov, ktoré nás „za odmenu” presne pred 50 rokmi prišli bratsky uvrhnúť do ďalších dvadsiatich rokov neslobody. Ešte aj dnes tu mnohí miestni krčmoví mudrci opakujú Mečiarovu frázu, že za zatvorenie fabriky mohol Havel.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

To je naša miestna špecialita: váľať vinu na druhých, najlepšie na Čechov, Maďarov, Židov... Pritom si za to môžeme sami: uverili sme zlej myšlienke, ktorá mala – a ešte stále má – zlé dôsledky. Čo sa dá robiť, žijeme na rozvalinách ideológií 20. storočia.

Od Turbíny k rázcestníku Včelín

Na relatívne novej asfaltke si v strede cesty všímam veľké množstvo malých bielych kamienkov, potenciálny problém pri rýchlom zjazde v opačnom smere. Vzhľadom na našu rýchlosť nám problém nerobia: tlačíme. Asfaltka pokračuje pravotočivou zákrutou osadenou značkou zákaz motorových vozidiel a po chvíli sa nám po pravej strane otvárajú pekné výhľady. Dokonca nasadáme na bicykle a vychutnávame si prvé krátke klesanie. Nie nadlho. Cesta sa stáča a na 3,4 kilometri pokračujeme po lesnej ceste prudko doľava.

Podľa oficiálneho popisu cyklotrasy by malo byť najhoršie stúpanie za nami. Nie je to celkom tak. Lesná cesta sa chvíľami mení na sotva rozpoznateľné dva jazdné pruhy zarastené vysokou trávou. Lepšia cesta zrazu odbočuje doprava, prvý raz konzultujeme mapu. Rozhodujeme sa správne – pokračujeme horšou cestou rovno a robíme akési ú-čko okolo obory. Pri značení cyklotrasy zrejme šetrili farbu. Za oborou na rozdvojke svieti žltá šípka doprava – ide o turistický chodník. Možno je v tomto mieste totožná s modrou, uvažujem nahlas.

Po asi 50 metroch neúmerne prudkého stúpania je nám jasné, že som sa mýlil. Vraciame sa späť a pokračujeme horšou zarastenou cestou, ktorá takisto pozvoľna stúpa. Po nejakom čase nás značka uisťuje, že ideme správne, aj keď, pravdupovediac, to tak na prvý pohľad nevyzerá. Prudké stúpanie a stromy zvalené do cesty znamenajú, že tlačíme. Nuž, veľa sme toho zatiaľ nenabicyklovali.

Postupujeme pomaly, ale aspoň správnym smerom. Potôčiky zurčia a asi 30 metrov od nás sa od potoka vyrúti diviak – našťastie nie na nás, ale smerom do lesa. Moja pôvodná teoretická úvaha pri strete s potenciálne nebezpečnou zverou – rýchlo vysadnúť na bicykel a fujazdiť dole – je v tomto prípade nepoužiteľná. Cesta nie je príliš zjazdná a akosi oboma smermi na potvoru stúpa. Narobíme trocha hluku a postupujeme ďalej.

Po prudkom stúpaní sa terén vyrovnáva a našu trasu križuje asfaltová cesta. Pokračovať po asfaltke alebo extrapolovať našu pôvodnú trajektóriu miernym stúpaním do lesa? To je otázka. Po konzultácii s mapou sa vydávame miernym klesaním po asfaltke, míňame peknú, zjavne obývanú samotu, pri ktorej je pristavené auto s otvoreným kufrom. Nikoho však nevidno. Divočina je fajn, ale sú chvíle, keď si človek s potešením uvedomí, že je súčasťou civilizácie. Klesáme asfaltovým zjazdom pozdĺž prekrásnej čistinky osadenej krmelcom a na jej okraji si doprajeme dlhšiu prestávku. Z mapy je jasné, že asfaltka smeruje naspäť do Smolníka.

Od Včelína po Úhornianske sedlo

Od tohto bodu vyzerá značenie podstatne lepšie. Rázcestník Včelín navrhuje 4,4 km Biele skaly, 6,9 Úhornianske sedlo. Náš medzičas je biedny, ale bez širšej diskusie sa vydávame ďalej po modrej, podstatne lepšie spevnenej lesnej ceste. Povrch je fajn, stúpania by mohli byť miernejšie. Ako praví začiatočníci bez kondície zosadáme, tlačíme, nasadáme, zosadáme, tlačíme, nasadáme, ale výhľady sú čoraz krajšie. Narážame na asi metrový vodopád schovaný za bujnou vegetáciou. Prestávka a osvieženie. Z prvého náznaku dosiahnutia vrcholu po pravotočivej zákrute veľmi rýchlo vytriezveme. Výhľad však stojí za to. Rýchla fotka a pokračujeme ďalej – vľavo si vychutnávame výhľady – vpravo vonia kosodrevina, brusnice a pomedzi to materina dúška alebo čosi vresovité.

Kŕmime sa brusnicami, černicami a čučoriedkami. Dokonalé. Po niekoľkých minútach sa terén vyrovnáva a vchádzame na planinu, ktorú sme pracovne nazvali brusnicové pláne. Sme na najvyššom bode našej trasy, na južnej strane hôľnatej Hekerovej (1260 m). Čas na hodinách ukazuje 11.29 h. Polhodinový sklz oproti plánu je v pohode. Čaká nás zjazd po dobrej spevnenej lesnej ceste, skonzumujeme posledné zásoby a v bodrej nálade sa spúšťame dolu.

Ajhľa, človek! Zdá sa, že trénuje chôdzu, už to nemá na vrchol ďaleko. Po pravej strane sa otvárajú úžasné výhľady na Gemer, nestíhame sa však kochať, letíme dolu. Po chvíli sa ocitáme na najvyššom bode cesty tretej triedy II/549, prezývanom tiež Pačansky verch (999 m). Nasleduje bezva zjazd prerušovaný fotením s výhľadmi na malebnú obec Úhorná (nemecky Ahorn), pod ktorou sa trbliece rovnomenná nádrž, ideálne miesto na poslednú prestávku.

Ahorn a spomienka na Rakúsko-Uhorsko

Zopár miestnych sa tu slní a kúpe. Prekvapuje ma absencia zákazov. Napríklad zákazu plávania. Rozmýšľam, prečo my, Slováci, tak veľmi milujeme zákazy. Možno preto, že sú ostentatívnym vyjadrením maličkej moci učupených ľudí, ktorí teraz majú možnosť zákaz uložiť. Kdesi v hĺbke duše sa naša poddanská nátura prejavuje nielen konformizmom a snahou byť s každým zadobre, ale aj snahou uplatniť na maximum aspoň našu maličkú moc, ktorá nám bola daná – a uložiť zákaz všade tam, kde je to len možné.

Nie tak v Úhornej. Možno práve tu, na zabudnutom konci Spiša, by sme mohli začať pátrať po stratenom nemeckom zmysle pre právo a spravodlivosť, ukrytom kdesi hlboko pod nánosmi ideológií 20. storočia. Možno práve on bol pre obyvateľov Úhornej v päťdesiatych rokoch impulzom k vzdoru voči násilnej kolektivizácii a odmietnutiu jednotných roľníckych družstiev. Invencia a podnikavosť hornouhorských baníkov vyjavená na informačnej tabuli pri nádrži dnes ladí s pekne upravenými domkami v obci Úhorná, ktorá tak trochu pripomína malú alpskú dedinku. Dokonca aj cesta v obci je v top stave, a to je na Spiši čo povedať. Škoda, že tento pocit sa pomaly vytráca v Smolníku a úplne mizne v Mníšku nad Hnilcom.

Vcelku vzaté, stará dobrá rakúsko-uhorská monarchia nemohla byť až takým zlým miestom pre život. Obchodovali sme s Krakovom (a možno tam viedla, relatívne na svoju dobu, podstatne kvalitnejšia cesta než dnes) a mali sme more. Hovorilo sa maďarsky, nemecky, latinsky, hebrejsky, slovensky a jidiš. Dnes nás multikulturalizmu učí kde-kto, ale veď my sme ho tu tisíc rokov žili. Je celkom možné, že sa na nás Maďari a Nemci dívali zhora, asi tak, ako sa dnes na nás – na plebs – díva post-komunistická oligarchia, alebo ako sa my dnes väčšinovo dívame na migrantov či Rómov. Ale nie je povznášajúce sa dnes schuti porozprávať anglicky či nemecky s maďarskými priateľmi nad pohárom tokajského? Alebo stretnúť na železničnej stanici nemeckého veľkomesta miestneho dôchodcu, ktorý vám sám od seba pomôže nájsť správny vlak? Nacionalistické excesy, absolutizmus, traumatizujúce vojny a komunistická totalita zmietla náš pluralitný rakúsko-uhorský svet do zabudnutia. Ale tento svet prirodzenej multietnicity a multireligiozity predsa len nemohol bezozvyšku zmiznúť a musí byť ukrytý niekde hlboko v slovenskej duši. Z tohto zabudnutého miesta Slovenska sa zdá, že zatiaľ iba čaká na svoje znovuobjavenie.

V čom leží naša bieda

A to by mohol byť koniec príbehu, ale nie je. Pre Goetheho spočíval zmysel cestovania v úsilí objaviť v sebe dosiaľ nepoznanú dimenziu, ktorá nás zošľachtí a dovedie trochu bližšie k osobnostnej zrelosti. Reflexia úspešného príbehu nemeckých osadníkov na Spiši a neúspešných slovenských komunistov ma napĺňa pokorou. Pokora vedie k obdivu (nie eliminácii) tých druhých, inak zmýšľajúcich, šikovnejších; k snahe učiť sa od nich všetko to, čo robia lepšie než my. Nie celospoločenské pohyby, ale suma našich dnešných individuálnych rozhodnutí určí to, čo budú naše deti nazývať históriou. Naši pradedovia sa mali možnosť učiť invencii a kreativite nemeckých banských inžinierov. Dokáže sa dnešná generácia poučiť od našich poľských alebo českých súčasníkov, že tak ako roľníctvo v minulosti, ani ťažba dreva nie je jediným možným zdrojom obživy zaostalých regiónov východu? Že tak, ako kedysi dômyselné banícke systémy, môže dnes premyslený systém cestovného ruchu kraj ekonomicky aj spoločensky pozdvihnúť?

To najľahšie je pred výzvou utiecť do Bratislavy, Prahy, alebo ešte ďalej, resp. – aby som začal od seba – do korporátneho sveta. V každom prípade po násilných deportáciách Židov, vyhnaní Maďarov aj Nemcov, a ponovembrovom dobrovoľnom vysťahovaní mladej generácie z tohto kraja sa mi zdá, že môjmu národu chýba nielen schopnosť učiť sa od druhých, ale aj schopnosť učiť sa z vlastných dejinných omylov a zlyhaní.

Jaklovce, 21. augusta, v deň 50. výročia vpádu sovietskych okupantov do Československa

Autori textu: Marek Hrubčo a Michaela Dudová

Fotogaléria k článku

+5 ďalších fotiek