Do oboch mestečiek je dnes vybudovaná pekná asfaltka, pretože v sezóne sú husto navštevované rekreantmi z pobrežia. Spojnica oboch mestečiek však povedie terénom, dokonca aj okolo vodopádu. Pre návštevu sme si vybrali trasu v smere Limenaria - Kastro - Theologos - Potos. To sme ale ešte nevedeli, čo nás čaká.

Krátky 10-kilometrový úsek popri pobreží do Limenarie zdoláva spolu celá, temer 30-členná skupina cyklistov. V mestečku odbočujeme z frekventovanej cesty doprava - smer Kastro. Pri jednom z posledných domov práve kvitne exotická mučenka (odvodené od podobnosti kvetu s Kristovou tŕňovou korunou). Nádhera živej kvetinovej girlandy na obyčajnom dedinskom múre vyráža dych.

Stúpanie

Pokračujeme ďalej pomedzi olivové háje a užívame si nový, hladučký asfalt. Cesta však naberá postupne sklon, ktorý sa nám prestáva páčiť. Pre „veľmi strmú cestu“ majú na Thassose jedinú značku s uvedením 10 %. Elektrocyklisti však hlásia na svojich záznamoch 18 %. V dopoludňajšej horúčave asfalt vyžaruje ešte dvojnásobnú teplotu. Jeden elektrobicykel odkväcol – jednoducho sa prehrial a vypol. Majiteľka smutne čaká v tieni, ale keď to ani po polhodine neštartuje, otáča bicykel a vracia sa do doliny. Je to príliš útle žieňa na to, aby 20-kilový kolos vytlačila hore kopcom.

Dúfame, že sme hore, že za skalnatým hrebienkom bude nasledovať klesanie do dediny. Omyl, kúsok temer rovinky a cesta opäť stúpa. Tak si tu na skale aspoň urobíme prestávku a fotobod s vyhliadkou na more, na cestu, po ktorej sme vyliezli a s trochou škodoradosti aj na tých, ktorí sa ešte trápia dolu pod kopcom.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Naše trápenie sa predsa len o chvíľu končí, začíname klesať a s radosťou režeme zákruty po temer prázdnej kvalitnej ceste. Pred nami sa objavujú typické kamenné vnútrozemské domčeky. Autá musia zaparkovať pred vstupom do dediny. Aby to aj dodržali, kvalitná asfaltka končí pár metrov pred prvými domami a ďalej sú len autentické mačacie hlavy a medzi nimi šotolina.

Kastro

Pri vstupe do Kastra je zaujímavý pomník olivovníku – je to torzo kmeňa prastarého stromu. Niekto sa doň pokúsil umiestniť hadicu na vodu aj s kohútikom, ale voda netečie. Opatrne schádzame pomedzi domčeky k peknej taverne s kapacitou práve pre nás. Turistov je tu ešte málo, tak sa nám miestny krčmár venuje naplno. Radler 0,0 % sa tu nepodáva (bežne tu má Radler 2 % alkoholu), tak si abstinenti objednávame domácu citronádu s medom. Je úžasná, s kockami ľadu a poctivo citrónová - taká silná, že si pýtame džbán s vodou na zriedenie. Voda je samozrejme tiež z chladničky, aby nás dobre osviežila.

Kastro je staré historické mesto, vybudované na skalnom ostrohu, a zdá sa, akoby sa vznášalo medzi kopcami. Jeho názov znamená hrad alebo zámok, ktorý tu skutočne stál začiatkom 15. storočia. Po ceste cez malé sedielko prichádzame z obce ku kostolu, obohnanému nízkym múrom. Postavili ho v roku 1804 počas osmanskej nadvlády. Sultán dal obyvateľom povolenie na postavenie kostola s ultimátom, že ho musia postaviť do 40 dní. Zapojila sa celá dedina a použili práve materiál z ruín starého hradu. Kostol nemá vežu, ani zvonicu, ale účel splnil. Každý rok na sviatok sv. Atanasia sa tu konajú cirkevné slávnosti. Kostol je zatvorený, ale vedľa múru stojí malá otvorená kaplnka s ikonami. Pri nej nachádzame úžasné kvety nebývalých rozmerov a nebývalého zápachu. Je to áron čierny balkánsky. Jeho kvety sú aj 40 cm dlhé a doďaleka vysielajú nevábnu vôňu podobnú hnijúcemu mäsu.

Bránka v múre okolo kostola je otvorená. Vchádzame dnu a prechádzame k malej budove za kostolom. Je to kostnica. Cez otvory pod strechou môžeme nazrieť dnu. Okrem voľne pohádzaných kostí vidíme aj kovové debničky zrejme s kostrovými pozostatkami, ktoré pozostalí označili menami i fotografiami nebožtíkov. Pôsobí to skľučujúco, ale v dedine stojacej na kompaktnej skale je to asi nevyhnutné. Stojíme nad hlbokou dolinou, výhľad je úžasný. Za kopcom na druhej strane je Theologos a akosi tušíme, že cestou kľukatiacou sa hlboko pod našimi nohami o chvíľu pôjdeme.

Z taverny sa vraciame na horný koniec Kastra. Pri ceste stojí mohutný strom, z ktorého kmeňa trčí vodovodný kohútik – zrejme tam pred rokmi ktosi upevnil kohútik a on aj s potrubím zarástol do dreva. Na naše prekvapenie kohútikom sa dá otáčať a naozaj z neho tečie pitná voda.

Zjazd k vodopádu

Odbočujeme doprava na okraj zrázu a keď sa zdá, že cesta nemá kam pokračovať, stáča sa prudko doľava. Šotolina prechádza do príjemného hlinito-trávnatého povrchu lesnej cesty, problémom sú len všadeprítomné, na kameň stvrdnuté borovicové šišky. Keď sa na ne nenabehne kolesom, hlasno pukajú, len sa cyklista asi musí strachovať o celistvosť plášťa.

Neustále mierne klesáme, cesta je čím ďalej viac kamenistá. Schádzame úplne na dno hlbokého údolia v hustom platanovom lese a cesta sa otáča o 180 stupňov. Vracia nás smerom, odkiaľ sme prišli, ale po druhej strane hlbokého údolia. Presne v tomto mieste je medzi starými stromami ukrytý vodopád Apostolus - ako z rozprávky o zakliatej krajine. Viacerí sme o ňom čítali, že by tu niekde mal byť, ale našli sme ho doslova náhodou. Nie je vysoký, ale obkolesený prastarými platanmi, ktorých korene visiace zo strmých svahov vytvárajú naokolo zelené závesy.

Cesta pokračuje popri riečisku potoka, ktorý sa zrejme mení počas dažďov na búrlivú riavu. Obrovské biele balvany, ktoré sem priniesla voda, sú toho neklamným dôkazom. Dostávame sa na úroveň Kastra a odbočka, opäť vyznačená ledabolo štetcom na kuse bieleho mramoru položeného na okraji chodníka, nás posiela doľava. Niekoľkými serpentínami stúpame hore svahom. Oproti nám sa skutočne objavuje silueta kostola v Kastre vysoko-vysoko nad našimi hlavami. Pripájame sa k širokej šotolinovej ceste. Na serpentíne cesty je typická atrakcia ostrova – my máme pri cestách kríže, tu sú na podstavci ako na stračej nôžke celé miniatúry pravoslávnych kostolov. Ako zistíme neskôr v Limenarii, predávajú ich odliate z betónu v miestnych stavebninách, stačí si len vybrať tvar a veľkosť.

Theologos

Kocháme sa krásnym pohľadom na Kastro vysoko nad nami a pokračujeme na druhú stranu kopca ďalej - smer Theologos. Popri stovkách úľov schádzame na asfaltku ponad Theologos a pokračujeme popod skalnaté svahy kopca s príznačným názvom Kamenos Varchos (nepripadá vám to podozrivo podobné slovenčine? ako "Kamenný vrch") na horný koniec obce.

Tu sa nachádza kostol s veľmi zaujímavým cintorínom. Krátkou odbočkou doľava sa dostaneme k prameňom sv. Vasilika – je to riečisko potoka vymyté v mramore na hladké kotle. Voda v minulosti poháňala množstvo mlynov nielen na mletie obilia, ale aj na lisovanie oleja a spracovanie včelieho vosku. Na mieste jedného z mlynov stojí v tieni stromov zaujímavá taverna.

V Theologose je múzeum, niekoľko voľne prístupných expozícií v starých mlynoch, stredoveký kostol a starý most ponad riečku spájajúci obec s niekdajším kláštorom archanjela Michala na kopci na druhom brehu. Pokúšala som sa kúpiť si nejaký prospekt alebo mapku mesta, ale tu sa spoliehajú zrejme na to, že turisti majú času dosť, budú sa prechádzať úzkymi uličkami a pri hľadaní turistických atrakcií natrafia aj na taverny, ktoré otvárajú svoje brány na každom kroku. Aká-taká mapa je na informačnej tabuli na začiatku mestečka, to sme sa však dozvedeli až pri odchode. Je však iba v gréčtine.

Z Theologosu nás čaká krásnych 10 kilometrov zjazdu do Potosu a 5-kilometrový úsek popri pobreží späť k nášmu hotelu v Astris.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek