Vzhľadom na to, že sa nám už nepodarilo zohnať ubytovanie priamo v Driečnej a cestovali sme piati zo západného a stredného Slovenska, tak sme deň vopred pricestovali do Stropkova, kde sme prenocovali v miestnom penzióne. Na trasu sme boli veľmi zvedaví, lebo napriek tomu, že správa o jej slávnostnom otvorení prebehla viacerými médiami, tak ani dlhšie hľadanie na internete nám nepomohlo nájsť žiadne detaily o jej stave a dokonca ani len presnú trasu.

Ráno po dobrých raňajkách v Stropkove sme sa doviezli autom na koniec peknej dedinky Driečna, kde sme sa rozhodli začať okruh. Vzhľadom na to, že ide o okruh, kľudne sme mohli začať aj v Medzilaborciach alebo ktorejkoľvek inej dedine na trase, ale keď sa cyklotrasa volá Driečna, tak sme skúsili zvoliť za základňu práve Driečnu. Ukázalo sa to, ako celkom dobrý nápad, lebo tým pádom je najvyššie stúpanie hneď na začiatku a potom sa dá ísť oddychovejším tempom. Zložili sme teda bicykle z auta na úplnom konci dediny a pokračujeme ďalej asfaltkou, ktorá ide do lesa a pre motorové vozidlá je ďalej zákaz vjazdu.

Trasa

Driečna – Kút – bývalá obec Czeremcha (Черемха) – Čiertižské sedlo (Przełęcz Beskid nad Czeremchą) – Čertižné (Чертiжне) – Habura (Габура) – Borov – Medzilaborce (Міджілaбірцї) – Krásny Brod (Красный Брід) – Rokytovce (Рокытівці) – Malá Poľana (Мала Поляна) – Havaj (Гавай) – Makovce (Маківцї) – Staškovce (Сташківцї) – Vladiča (Владыча) – Driečna

Trasa je vcelku dobre značená klasickým „céčkom“ na stromoch ako aj občasnými rázcestníkmi. Mierne stúpanie prechádza miestami do výraznejšieho, zastavujeme na oddych pri niekoľkých náučných tabuliach, ktoré informujú o miestnej faune a flóre, lúčnych a mokraďových spoločenstvách a objektoch ochrany prírody, ako aj významu vody pre život. Nachádzame mapu trasy, z čoho sa veľmi tešíme, keďže doteraz sme si presnou trasou neboli istí.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Prechádzame aj okolo obrovského altánku s ohniskom, ktorý by bez problémov mohol poslúžiť nielen na skvelú grilovačku, ale aj ako núdzový nocľah vo vlastnom spacáku. Po chvíľke asfaltka končí a ideme ďalej upravenou lesnou cestou. Šliape sa nám ťažko, predchádzajúce dlhé daždivé dni zanechali lesnú pôdu silne podmočenú, takže sa nám kolesá zabárajú a miestami musíme bicykle tlačiť. Prejdeme pekným upraveným dreveným mostíkom a oddychujeme na nových drevených lavičkách. Informačná tabuľa nás presviedča, že sme z Driečnej ešte skoro nič neprešli, ale pri krátkej kontrole navigácie zisťujeme, že na mapke na tabuli je chyba a sme tesne pod Kútom, najvyšším bodom trasy. Ešte pár zákrut, kde opäť viac tlačíme bicykel, než šliapeme, nielen kvôli blatistej pôde, ale aj viacerým popadaným stromom na trase, ktoré treba obchádzať. Pevne verím, že lesníci trasu nielen pomohli vybudovať, ale aj udržujú a stromy sú len krátkodobým následkom nedávnej búrky.

Najvyšší bod trasy – vrch Kút s nadmorskou výškou 697 metrov, dosahujeme vcelku unavení, obzvlášť tí z nás, ktorí majú slabšiu kondičku. V suchom počasí a bez popadaných stromov by to však isto nebol vôbec taký náročný výšľap. Kút je zároveň hranicou s Poľskom a tu nás čaká druhý, opäť obrovský altánok na oddych, dokonca je pri ňom drevený stojan na bicykle, ktorý sa nám však zdá v lese, kde je plno stromov, o ktoré sa dajú bicykle oprieť, nie až taký potrebný. Na rázcestníku je dokonca upevnená vrcholová kniha, do ktorej sa radostne zapisujeme ako veľkí borci, čo práve zdolali náročný kopec. Dávame si niečo na posilnenie a užívame si pohodu uprostred lesa a úplnú samotu – nestretli sme zatiaľ ani človiečika, napriek tomu, že je víkend. Altánok pôsobí na tomto mieste až giganticky v kontraste s tým, na akom opustenom mieste sa nachádza, ale o to viac si užívame lesnú pohodu.

Ďalej nasleduje príjemný zjazd do Poľska, vychádzame z lesa, prechádzame cez lúky bývalej (vysťahovanej) rusínskej obce Czeremcha (Черемха) a cez nádhernú krajinu, čaro ktorej nám začína kaziť len to, že v diaľke černie obloha a začína hrmieť. Po chvíľke prichádzame k ďalšiemu altánku, na mieste už tretiemu na to, že sme neprešli ani 10 km, ale prvému na poľskej strane. Je v ňom dokonca pekný kamenný kozub! Zároveň sa práve na tomto mieste dá odbočiť na sever smerom na Jaśliska, kde sa cyklotrasa napája na sieť poľských cyklotrás. My sa však rozhodujeme stočiť na juh, naspäť na Slovensko, keďže okrem iného búrka ide práve zo severu a nevieme sa dočkať obeda v Medzilaborciach.

Od hranice je to pekný zjazd po asfaltke. Kebyže je viac času a lepšie počasie, tak by isto stálo za to navštíviť aj prameň Laborca, ktorý sa nachádza kúsok od hraničného Čertižského sedla (Przełęcz Beskid nad Czeremchą). My však len fičíme dolu kopcom, cez Čertižné (Чертiжне), Haburu (Габура), až do Medzilaboriec. Žiadne cyklochodníky tu prakticky nie sú, cyklotrasa je odtiaľto až naspäť po Driečnu len napojenie na klasické cestné komunikácie, ale našťastie je tu premávka dosť slabá, a tak si môžeme zjazd vychutnať. V Medzilaborciach (Міджілaбірцї) si dávame veľký obed a časť osádky, ktorá tu ešte nebola, sa vyberá do múzea Andyho Warhola. Ostatní čakáme na nich pri pive. Hrozba búrky vyzerá, že je preč, ale ako na potvoru, práve keď sadáme naspäť na bicykle, tak sa poriadne rozprší. Našťastie je to len krátka prehánka, stačí pár minút počkať na benzínke a môžeme opäť pokračovať.

Od Medzilaboriec po Krásny Brod (Красный Брід) je to asi najnepríjemnejšia časť trasy, áut je tu dosť a jazdia rýchlo. Preto sa veľmi tešíme, keď v Krásnom Brode odbočujeme opäť na málo frekventovanú cestu. Prechádzame Rokytovcami, kde nás zaujal názov obce napísaný v troch jazykoch, slovensky, rusínsky (Рокытівці) a ukrajinsky (Рокитівці), a následne nás čaká výstup, tentokrát posledný väčší, smerom na Malú Poľanu (Мала Поляна).

V Malej Poľane sa delíme. Unavenejšia časť ide do Driečnej skratkou cez Mikovú (Микова), traja ostatní pokračujeme na západ smerom na Havaj. Ide nám to rýchlo, keďže sa ide dolu kopcom, v Havaji (Гавай) spravíme len rýchlu fotku, aby sme sa mohli chváliť, že sme boli na dovolenke na Havaji a fičíme ďalej do Makoviec (Маківцї), kde sa stáčame naspäť smerom na Driečnu, aby sme uzavreli náš okruh. Koniec zjazdu, opäť ideme mierne do kopca, ale v porovnaní s tým, čo máme dnes za sebou, je to takmer cieľová rovinka.

Vychutnávame si posledné kilometre, prechádzame Vladičou (Владыча), kde je na naše prekvapenie turistické centrum, ale nezastavujeme sa, ideme rovno do Driečnej, kde unavení po 55 km uzatvárame celý okruh.

Zhodnotenie

Cyklotrasa sa nám veľmi páčila vzhľadom na krásnu beskydskú prírodu, ktorou prechádza, zároveň máme poučenie, že otvorenie 55 km dlhej trasy neznamená, že väčšina pôjde po upravenom cyklochodníku (tak sme to z niektorých médií pochopili), naopak, upravených kvôli cyklistom je len pár kilometrov medzi Driečnou a Kútom. Avšak spolu s altánkami a príjemným prostredím cyklotrasa stojí za návštevu a môžeme ju iba odporúčať ďalej.

Fotogaléria k článku

+13 ďalších fotiek