Účastníci: Miloš, Peter, Pavol a Stanislav (prvá časť trasy)

Navštívené mestá: Svidník, Bardejov, Veľký Šariš, Košice, Gelnica, Liptovský Hrádok, Ružomberok, Turčianske Teplice, Trenčianske Teplice, Trenčín, Nové Mesto nad Váhom, Vrbové, Modra a Bratislava.

Najvýznamnejšie miesta späté s trasou Cesty hrdinov SNP: Dukliansky priesmyk, Medvedie, Kapišová - Údolie smrti, Zborov, Hervartov, Kysak, Jahodná, Kojšovská hoľa, Dobšinský Kopec, Šturec, Kordíky, Skalka, Kremnické Bane, Vyšehradské sedlo, Fačkovské sedlo, Čičmany, Zliechov, Trenčín, Čermáková lúka, Konské hlavy, Biely kríž, Železná studnička a Devín.

Celková prejdená vzdialenosť: 825 km, Celkové prevýšenie prejdené stúpaním: 11 262 m, Celkové prevýšenie prejdené klesaním: 11 734 m, Celkový čas strávený jazdou: 60 hodín a 17 minút, Počet navštívených obcí: 135 obcí (vrátane 14 miest).

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Predslov

Počas predchádzajúceho roka sa dala dohromady skupina turistov podobnej krvnej skupiny, ktorí sa dovtedy medzi sebou nepoznali. V roku 2019, Peter, Stano a ja sme sa spoznali na prechode Cesty hrdinov SNP a okrem magistrály sme následne brázdili ďalšie lesy a hory našej krajiny. Až do Stanovho zlomenia ruky, ktoré si privodil pádom z bicykla. Aká irónia, že sme sa niekedy na jar tohto roku dohodli, že pôjdeme prejsť po stopách Cesty hrdinov SNP práve na bicykloch.

Náš štvrtý parťák sa k nám pridal na niektorej z jesenných akcií, kde sme podnikali výlety na najvyššie vrcholy slovenských pohorí. Evidovali sme sa dávnejšie, teda aspoň z nášho pohľadu boli Paľove blogy o Ceste hrdinov SNP, ktorú prešiel, inšpiratívnym čítaním pred našou vlastnou cestou. Zapadol medzi nás, a po jeseni a zime strávenej na cestách a necestách bola naša turistická aktivita na pár týždňov utlmená, podobne ako celý život v našej krajine v dôsledku epidémie. Po uvoľnení opatrení sme sa neskôr na jar opäť vrátili k našim potulkám. Niekedy vo dvojici, inokedy nás bolo viac, ale postupne sme sa utvrdzovali v cieli prejsť ešte raz slovenskou krajinou z Duklianskeho priesmyku až pod hrad Devín, avšak tentoraz z iného uhľa pohľadu, ktorý nám poskytoval bicykel.

V rámci tréningu sme absolvovali niekoľko spoločných cyklistických výletov v okolí Bratislavy, prešli sme hrebeňom Malých Karpát, prešli sme dunajskú hrádzu a tiež Záhorácku magistrálu. Zocelení, plní chuti a potešenia z prichádzajúceho dobrodružstva sme naplánovali prechod na 12 dní, s priemernou dennou dávkou takmer 1000 nastúpaných metrov a viac ako 70 km. Mali sme prirodzený rešpekt, iné je totiž sedieť na bicykli deň, či dva a iné je sedieť v sedle bicykla 12 dní po sebe. S ohľadom na obavy sme preto boli pri plánovaní cesty opatrnejší, a radšej sme si zvolili kratšie a možno oddychovejšie etapy. Ako však život a realita cesty ukázali, naša vôľa a sila boli na tom lepšie ako naše obavy a preto sa nám podarilo cestu skrátiť o dva dni. Tým sme sa dostali na priemernú dennú vzdialenosť viac ako 82 km a priemer nastúpaných metrov bol na úrovni viac ako 1100 km.

Na tomto mieste je nutné upozorniť, že našim cieľom nie je prejsť ortodoxne po červenej značke až na Devín a to z viacerých dôvodov. Ako jeden z hlavných je to, že niektoré časti červenej značky Cesty hrdinov SNP by sme museli vynechať tak, či tak. Napríklad Nízke Tatry ako národný park nie je možné zjazdiť na bicykli. Zároveň sú mnohé úseky cesty, ktoré sme poznali z predchádzajúcich rokov, ktoré by nemali význam navštíviť aj bicyklom, vzhľadom na prírodné podmienky a stav chodníkov, ktoré sú v ich okolí. Ako príklady môžem uviesť Stebnícku Maguru, Jánošíkovu baštu, Kloptaň, Pipítku, okolie Flochovej, Vyšehrad, Homôľku, Strážov, Vápeč, Záruby, Vápennú a pod. Chceli sme totiž čo najviac využívať cyklotrasy a nechodiť po chodníkoch, ktoré sú prioritne vyhradené pre peších turistov. Preto naša cesta nie je vernou kópiou Cesty hrdinov SNP, ale je iba magistrálou voľne inšpirovaná. Ale významné miesta, ktoré sme chceli navštíviť a cez ktoré prechádza magistrála sme aj navštívili. Ak sa našou cestou inšpiruje ktokoľvek ďalší, budeme radi a radi poskytneme napríklad záznamy trasy v súbore vhodnom pre navigáciu.

Pekne po poriadku

Ako tak natrénovaní, pripravení, no hlavne motivovaní sme 7. júla nasadli na vlak do Košíc. Bicykle cestovali s nami vo vagóne, a keďže bol utorok, nebolo až tak veľa ľudí vo vlaku. Napriek tomu, na niektorých z nich, keď vstupovali do vagónu, kde sme boli s bicyklami, tak pri ich obchádzaní bolo vidieť, že ich to mierne obťažuje. Bolo sa treba totiž nakloniť a vykrútiť na stranu, čo mohlo spôsobovať menšie problémy. Ako návrh na zlepšenie by možno stačilo, ak by vo vagónoch určených aj pre prevoz bicyklov, bolo možné umiestniť bicykle na opačnú stranu vagóna a odstrániť dve sedačky, čo by umožnilo bezproblémový prechod cestujúcich okolo bicyklov.

Malé občerstvenie a káva na dlhej, takmer šesť hodín trvajúcej ceste padli vhod, dokonca sme si cestu spríjemnili kartami. To bolo jedinýkrát, kedy sme karty na ceste hrali. Po vystúpení v Košiciach nás čakali obavy, či sa nám podarí presvedčiť šoféra autobusu do Svidníka, aby nás spolu s bicyklami zobral. Jeho ochota nás nesklamala, a aj keď bolo treba demontovať predné kolesá, dva bicykle sme zmestili do kufra. Paliho väčší bicykel sa nedarilo dostať do kufra, a tak šofér tesne pred odchodom súhlasil, že ho môže prevážať aj vo vnútri autobusu. Takže sme sa úspešne viezli do Svidníka.

Po vystúpení vo Svidníku, sme našli náš hotel, odstavili bicykle, ubytovali sa a išli hľadať niečo na zakusnutie. Medzitým sa k nám pripojil štvrtý člen partie, Stano, ktorý išiel od vlaku v Medzilaborciach po vlastnej osi, takže sa pekne vytrénoval na ďalšiu jazdu. Bol síce večer, predpokladali sme, že vo Svidníku nájdeme otvorenú reštauráciu aj s kuchyňou. Bohužiaľ, sa nepodarilo, tak sme skončili v podniku, kde sme si mohli dať pivo a kde boli zároveň zvyknutí na objednávanie pizze. Ako dobre padla. A pivko tiež. Dohodli sme postup na zajtra, a odobrali sa oddychovať.

Hotel Rubín, v ktorom sme bývali, má stále nádych predchádzajúcej éry, určite by potreboval väčšiu investíciu do vybavenia hotela, ale pre naše účely, bol úplne postačujúci. Najväčšie pozitívne prekvapenie nás však čakalo ráno, mohli sme si na raňajky vybrať z ôsmych zostáv menu a naozaj každá z volieb, ktorú sme urobili bola výborná. Chutná omeleta so zeleninou, k tomu maslo, džem, chlebík a káva nám skutočne urobili krásny začiatok dňa. Hneď po raňajkách nás čakalo auto s prívesným vozíkom, ktoré nás odviezlo na Dukliansky priesmyk.

Ocitli sme sa kúsok od vyhliadkovej veže na parkovisku, pripravili bicykle, naložili batohy a keďže sme si povedali, že budeme začínať štýlovo, tak sme hneď s plnými bruchami začali šliapať do riadneho kopca k veži. No nebolo to až také strašné, ale na ranné prebratie svalov a dýchania to postačovalo. Priamo pod vežou sme stretli turistu, ktorý taktiež začínal Cestu hrdinov SNP.

Rozhodli sme sa nečakať na otvorenie, ktoré malo byť o deviatej, a okrem iného je práve horné poschodie veže v rekonštrukcii a malo by byť opäť prístupné od augusta, ale vysadli sme na naše dobre namazané stroje a poďho odkrajovať prvé kilometre z dnešného plánu.

Prvý deň jazdy (Dukliansky priesmyk – Hervartov)

Dukliansky priesmyk (495) – Pod Zvezlom (395) – Nižný Komárnik (375) – Medvedie (365) – Pod Javorom (435) – Vyšná Pisaná (355) – Nižná Pisaná (315) – Kapišová (255) – Svidník (230) – Hrabovčík (264) – Rovné (356) – Cernina (323) – Kurimka (310) – Šarišské Čierne (370) – Smilno (413) – Zborov (320) – Bardejov (270) – Bardejovská Zábava (280) – Kľušovská Zábava (315) – Hervartov (480)

(uplynulý čas O8.55 h, čistý čas jazdy 4.39 h; vzdialenosť 80,58 km, stúpanie 1100 m, klesanie 1230 m)

Vyštartovali sme spod vyhliadkovej veže v Duklianskom priesmyku, a už po pár desiatkach metrov sme zastali pri azda najznámejšom pamätníku bojov Druhej svetovej vojny. Pamätník spolu s cintorínom za ním a bustami významných veliteľov je dôstojným miestom pre spomienku na útrapy, ktoré museli počas vojny prežívať vojaci a tiež obyvatelia obcí, kde prechádzal bojový front. Na viacerých miestach v dedinách, cez ktoré budeme prechádzať, sa nachádzajú miestne pamätníky obetí vojny. Nie som si istý, či vôbec na Slovensku existuje obec, ktorá by nemala vo svojej histórii obyvateľov, ktorí padli vo vojnách. Práve opravovali okolie pamätníka, tak sme sa pozreli aj do vnútra monumentu.

Po ceste ďalej je možné nájsť v prírode viaceré pripomienky bojov v podobe vojenskej techniky, medzi ktoré patria delá, húfnice, tanky, mínomety a samozrejme nesmieme zabudnúť na lietadlo, ktoré sa nachádza po pravej strane cesty z Duklianskeho priesmyku. Pripomienkou súčasnej doby sú zasa kamióny neustále prúdiace hlavnou cestou smerom do Poľska aj z Poľska. Narúšajú tak pietne miesta svojim neustálym hlukom.

Ale poďme pekne ďalej, lesnou cestou sme prešli do obce Medvedie, v ktorej sme boli pozrieť drevený chrám sv. Veľkomučeníka Dimitrija Solúnskeho, vypínajúceho sa na briežku v strede obce. Osvieženie v podobe krátkej prestávky prišlo vhod, a po opustení asfaltovej cesty sa ponárame do tône lesa. Aj sme kúsok potlačili bicykle, ale prevažná väčšina cestičky, aj keď bola dosť blatová, sa dala prejsť v sedle, dokonca aj bez pádu, či úrazu.

Pri schádzaní do obce Vyšná Písaná stretávame trojicu putujúcich Cestou hrdinov SNP, a veru sme im neurobili radosť, keď sme im povedali, že teraz ich čaká niekoľko kilometrov horúcej asfaltovej cesty až do Kapišovej. Nám na bicykloch to nerobilo žiadny problém. Takmer žiadne autá okolo, príjemne zvlnená a kľukatá cesta nás previedli cez Nižnú Písanú až do Údolia smrti. Pristavíme sa pri tanku na okraji cesty, pozrieme si informačnú tabuľu o bojoch, ktoré tu prebiehali a tešíme sa na občerstvenie v Kapišovej. Krčma uprostred dediny je stále otvorená, keď si spomenieme na minulý rok, tak práve táto krčma nás zachránila od hroznej horúčavy a posilnila nás na ďalšom pešom putovaní. Dnes to je však o dosť ľahšie, predsa len bicykel má veľa výhod, a aj keď na niektorých stúpaniach riadne fučíme, tak následné klesanie alebo rovinky nám dávajú možnosť oddychu a vychutnania si okolitej krajiny a jej scenérií. Posedíme, oddýchneme si a po pár kilometroch sa ocitáme tam, kde sme ráno vyštartovali, čiže vo Svidníku.

Keďže Pali ráno prešiel zaujímavé časti Svidníka spojené s históriou, rozhodli sme sa pokračovať v našej ceste bez zastavenia ďalej. Čaká nás mierne, no tiahle stúpanie cestou do Hrabovčíka. Za Hrabovčíkom prejdeme popod Rajsovu horu a Ostrý vrch do obce Rovné. Týmto sme obišli masív Čiernej hory s útulňou, ktorú väčšina putujúcich Cestou hrdinov SNP neobíde bez nocľahu. Škoda, že v okolí útulne nie je prameň, inak by patrila k luxusným možnostiam prespania na trase SNP-čky.

Prechádzame medzi dvomi hrebeňmi, jedným z nich je hrebeň Čiernej hory, na opačnej strany je to hrebeň Kohútova a cestou, ktorá je ako húsenkova dráha sa cez ďalšie obce dostávame do Kurimky a ďalej do Smilna, kde sa pripájame na hlavnú cestu smerujúcu do Zborova. Už z diaľky je vidieť na jednej strane zrúcaninu Zborovského hradu a na strane druhej sa nám ukázala Stebnícka Magura. Keďže dnes nejdeme ani na jeden z týchto bodov, prechádzame údolím riečky Kamenec cez Dlhú Lúku do Bardejova.

Bardejov, ako významné historické mesto, nás privítalo otvorenou náručou a pár kvapkami dažďa. Nebolo to nič strašné, dlhšie sme síce hľadali reštauráciu, ktorú mi odporučil známy z Bardejova, ale po pár kľučkách po uliciach mesta, sme nakoniec zakotvili na mieste. Skutočne výnimočná chuť podávaných jedál, možnosť objednať si pivo z vedľajšej prevádzky, v ktorej čapovali rôzne druhy piva, nám obnovili naše sily. Keďže máme veľa času, vychutnávame si jedlo, následne ešte prejdeme námestím a doplníme svoju chuť na sladké aj koláčikom a zmrzlinou.

Posledných pár kilometrov do cieľa dnešnej etapy nám „spríjemnilo“ len stúpanie do Hervartova, ale v slnečných lúčoch, aj keď s plnými bruchami, sme to zvládli v pohode. Otázka či sa ideme najskôr ubytovať, alebo najskôr do krčmy, bola v tejto chvíli zbytočná. Studená kofola, studené pivko, to bolo presne to, čo sme potrebovali. Vediac, že dnes už nebudeme mať nič náročné pred sebou, sme si s chuťou vychutnávali prejdenú etapu, hodnotili čo sme zažili, bavili a smiali sa nad huncútstvami, ktoré sa po ceste vyskytli, že Pali...?

Prečo práve Pali. Nuž skúsim popísať situáciu. Šliapeme zamyslení do pedálov, Pali s Peťom nejakých 200 metrov predo mnou a smerujeme do Bardejova po dosť frekventovanej ceste zo Zborova. Na úvod musím dodať, že som si na bicykel primontoval detskú trúbku, ktorá vydáva výrazný, dosť silný a nepríjemný zvuk, niečo ako silné zagáganie.

Vnímal som chalanov pred sebou, a keďže som mal chuť prísť do Bardejova spolu s nimi, prehodil som prevod a plnými silami šliapol do pedálov. Už ich mám na dohľad podstatne bližšie, dokonca sú takmer na dosah. Zaradil som sa takmer nehlučne za Paliho a keďže som chcel upozorniť na moju prítomnosť, tak som zatrúbil na trúbku. Teraz už nechám rozprávať Paliho: „Idem za Peťom, vidím ako sa približuje Bardejov. Zamyslený si točím pedálmi, po očku sa pozerám dozadu, či Miloš šliape za nami. Periférne ho registrujem nejakých 200 metrov za mnou a tak sa v mysli opäť ponorím do svojich myšlienok. Iba cesta, moje myšlienky a sem-tam nejaký kamión okolo, monotónne šliapem. Zrazu sa za mnou ozval nepríjemný hlasný zvuk, ako keby niekto riadne zatrúbil. Veruže, ani zastrúhaný vlas by sa mi v tej chvíli nezmestil do zadku. Stuhol som, chlpy sa mi zježili, pozriem dozadu a tam vidím, ako sa Miloš na plné kolo rehoce. Hovädo...skoro som sa posral.“

A teraz pri rozprávaní v krčme sa na tom rehoceme na plné kolo všetci. Aj takéto zážitky patria k jazde. Prvý deň sa nám skončil šťastne, všetci sme prešli bez nejakých problémov, bez defektu a s chuťou ráno pokračovať ďalej. Ubytujeme sa v penzióne, pripravíme si veci na ráno, dohodneme si prehliadku dreveného kostolíka sv. Františka z Assisi na ráno a ako sa vonku stmieva, pomaly upadáme do náruče našich snov...

Ďalšia časť putovania

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek