Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

VN Palcmanská Maša (Dedinky)
VN Palcmanská Maša (Dedinky) Zatvoriť

Cyklotúra Z Duklianskeho priesmyku na Devín na bicykloch 3

Krátka správa z dlhej trasy alebo dlhá správa z krátkej trasy... Tretí zo série štyroch článkov o cyklistickom prechode z Duklianskeho priesmyku na hrad Devín, ktorý je voľne inšpirovaný Cestou hrdinov SNP. V tejto časti prechádzame z Dediniek do Turčianskych Teplíc.

Vzdialenosť
825 km
Prevýšenie
+11 262 m stúpanie, -11 734 m klesanie
Náročnosť
ťažká, 5. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
3 dni
Obdobie
leto – 11.07.2020
Pohoria
Spišsko-gemerský kras (Slovenský raj), Hornádska kotlina, Nízke Tatry, Liptovská kotlina, Veľká Fatra, Starohorské vrchy, Kremnické vrchy, Turčianska kotlina
Trasa
  • Štart: mapa
  • Koniec: mapa
  • Najvyšší bod: 1185 m n. m. Skalka (Suchá hora)
Voda
prameň Hornádu, studnička Ipoltica na Čiernom Váhu, min. prameň pri Kadi v Liptovskom Jáne, min. prameň Závažná Poruba, prameň Mosúrka v Bielom Potoku, studnička pod Veľkým Šturcom, pramene v doline Cenovo, prameň pri útulni Cabanka, kúpele Turč. Teplice
Nocľah
Dedinky, Liptovský Hrádok, Liptovské Revúce, Turčianske Teplice
Doprava
horský bicykel
SHOCart mapy
» č.1106 Slovenský raj (1:50.000)
» č.1102 Nízké Tatry, Kráľova h (1:50.000)
» mapa momentálne nie je v ponuke
» č.1084 Veľká Fatra (1:50.000)
  • Dátum prechodu: 7. až 17. júla 2020,
  • Začiatok cesty: Bratislava, Hlavná stanica, 7. júla, 12.13 h,
  • Začiatok jazdy: Dukliansky priesmyk, 8. júla, 8.00 h,
  • Koniec cesty a jazdy: Devín, 17. júla, 14.20 h.

Účastníci: Miloš Hajdin, Peter Somolányi, Pavol Krajč, Stanislav Hugec (prvá časť trasy).

Navštívené mestá: Svidník, Bardejov, Veľký Šariš, Košice, Gelnica, Liptovský Hrádok, Ružomberok, Turčianske Teplice, Trenčianske Teplice, Trenčín, Nové Mesto nad Váhom, Vrbové, Modra, Bratislava.

Najvýznamnejšie miesta späté s trasou Cesty hrdinov SNP: Dukliansky priesmyk, Medvedie, Kapišová - Údolie smrti, Zborov, Hervartov, Kysak, Jahodná, Kojšovská hoľa, Dobšinský Kopec, Šturec, Kordíky, Skalka, Kremnické Bane, Vyšehradské sedlo, Fačkovské sedlo, Čičmany, Zliechov, Trenčín, Čermákova lúka, Konské hlavy, Biely kríž, Železná studnička, Devín.

Parametre prejazdu:

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

  • Celková prejdená vzdialenosť 825 km,
  • Celkové prevýšenie prejdené stúpaním 11 262 m,
  • Celkové prevýšenie prejdené klesaním 11 734 m,
  • Celkový čas strávený jazdou 60.17 h,
  • Počet navštívených obcí 135 obcí vrátane 14 miest.

Piaty deň jazdy (Dedinky – Liptovský Hrádok)

Dedinky (784) – Dobšinský kopec (860) – Vernár (765) – Hranovnica (610) – Spišské Bystré (673) – Kravany (730) – Vikartovce (751) – Liptovská Teplička (900) – Čierny Váh (740) – Svarín (700) – Kráľova Lehota (674) – Liptovský Hrádok (656)

uplynulý čas 7.32 h, čistý čas jazdy 4.43 h, vzdialenosť 90,82 km, stúpanie 987 m, klesanie 1242 m

Predpoveď počasia sa nemýlila, ráno ešte pršalo a fúkal dosť nepríjemný vietor, tak sme si povedali, že budeme ešte hodinku čakať. Stano váhal, či sa má po hodinke pridať k nám. Najviac ho odrádzal burácajúci vietor za oknami, tak ešte čakáme. Po ďalšej hodine sme sa rozhodli, že čakať nemá zmysel a že vyrazíme. Teda Peťo, Pali a ja sme sa tak rozhodli, Stano sa rozhodol ešte počkať a vyraziť neskôr alternatívnou trasou. My traja sme teda poriadne pritiahli bundy a čiapky, rozlúčili sa s tým, že sa večer vidíme a poďho bojovať s vetrom opreteky. Netreba popisovať, že to nebolo ľahké.

Hneď úvodný výstup na Dobšinský kopec nám dal zabrať, vietor fúkal takmer neustále, a keď aj na chvíľku ustal, tak len preto, aby sa opäť vrátil s ešte väčšou silou. Vystúpali sme však hore a pri zostupe sme sa dostali do závetria a prešli sme ďalej v pokoji. Zvažovali sme, či sa pustiť cyklocestou krížom cez Slovenský raj, alebo ho prejdeme po ceste cez Vernár. Zvolili sme alternatívu cez Vernár, zdala sa nám príhodnejšia v tomto čase-nečase. Dostali sme sa na úvod stúpania, vyzliekli zbytočné vrstvy oblečenia, veď kúriť budeme dosť aj my, a keď tabula na kraji cesty ukázala, že nasleduje 12 % stúpanie, nebolo mi všetko jedno. Každý si na tejto ceste musí prejsť peklom a mal som pocit, že práve jedno z nich začína. Ľahké prevody a postupujúce zákruty po ceste mi čoraz viac uberali sily, avšak na moje prekvapenie mal som ich tentoraz dostatok. Vidím chalanov pred sebou, každý si točí svoje tempo, míňa svoju energiu, ale keď sa mi stále príliš nevzďaľovali, pridávalo mi to extra energiu na zvládnutie kopca. Ešte pár zákrut, ešte pár šliapnutí do pedálov a spoza ďalšej prejdenej zákruty sa objavilo malé parkovisko v sedle Popová a cesta ďalej nestúpala. Radosť, ešte raz radosť a hlavne spokojnosť so sebou mi rozihrala na perách nekončiaci úsmev. Jediné, čo mi ho trochu narúšalo, bol stále pretrvávajúci vietor.

Ale veď ideme zjazd, tak to bude dobré. Bolo, ale iba pokiaľ mal kopec väčší sklon. Pri menšom sklone bolo veru treba ťahať aj dolu kopcom. Zapreli sme sa do pedálov a prišli do Hranovnice. Vedeli sme, že tu sa náš južno-severný smer jazdy mení na východno-západný, a že by sme mohli mať aj priaznivejší vietor. Realita nás však rýchlo vrátila na zem, vietor na otvorených častiach cesty, ktorá nás viedla obcami Kravany, Spišské Bystré a Vikartovce bol stále nepríjemný, a tak sme boli radi, že sa môžeme na chvíľu zastaviť v malej dedinskej krčmičke v Spišskom Bystrom. Teplá káva, studený „rUM“, nejaká tyčinka a pár vtipov nás prebrali a mali sme pocit, že aj vietor sa ukľudnil. Čím viac sme sa približovali k prechodu na Liptov, tým lepšie počasie nás sprevádzalo a aj vietor pomaly ustával. Sem-tam nejaký poryv, ale to nás už nemohlo ohroziť.

Podľa mapy vyzeral prechod z Vikartoviec do Liptovskej Tepličky ako krátky pokojný úsek. Avšak, nebol ani krátky a ani pokojný. Stúpanie, ktoré hneď od začiatku ukázalo svoju silu, nám dávalo zabrať. Postaviť sa do pedálov a makať bola na niektorých úsekoch jediná možnosť, ako ich prejsť. Keď som si začal myslieť, že za ďalšou zákrutou príde miernejší kopec, tak bol o to prudší. V takomto stúpaní sme prišli k smerovníku, ktorý nás zvádzal k prameňu Hornádu. Bolo by škodou ho obísť. Kúsok nad cestou, v mierne prudkom svahu sa nachádza prameň našej rieky. Okolie bolo vykosené a upravené a náučná tabuľa nám poskytla aj ďalšie zaujímavé informácie. To hlavné však bolo, že sme na chvíľku dali oddych našim nohám a pľúcam.

Postupne sme vyšli na najvyšší bod stúpania a následná jazda lesmi, ktoré sa začali veľmi rýchlo meniť z listnatých na zmiešané a následne až na ihličnaté nám dodávali potrebnú energiu. Po lesných cestách sme sa dostali k vodnej elektrárni Čierny Váh, konkrétne k jej dolnej nádrži. Horná nádrž prečerpávacej elektrárne sa nachádza na vrchole Turková. Odporúčam ju navštíviť, za dobrého počasia je stadiaľ nádherný kruhový výhľad od Kráľovej hole po Ďumbier a Chopok, následne Veľký Choč, potom Západné Tatry, Vysoké Tatry a zasa späť ku Kráľovej holi. Ak nie je práve veterné počasie a horná nádrž je napustená, je tam krásna scenéria, ktorá sa odráža na kľudnej vodnej hladine. Čarovné miesto, ak môžete, choďte tam. Dá sa pešo, na bicykli, ale aj autom sa dá dostať k nádrži.

Povedľa dolnej nádrže, v lúčoch skláňajúceho sa slnka, sme prešli ďalej ku Kráľovej Lehote, vyšli sme na hlavnú cestu smerujúcu z Čertovice na Liptov a zastavili sa v blízkom známom motoreste. Plná terasa, čakajúci zákazníci na obsluhu a náš narastajúci hlad nešli dohromady, a tak sme prešli ešte posledných pár kilometrov a po krátkom hľadaní sme našli reštauráciu, kde sme sa mohli dobre a rýchlo najesť. Nielen najedení, ale aj s uhaseným smädom sme sa vybrali nájsť ubytovanie, ktoré sme tentoraz mali v nadstavbe garáže v záhrade, ktorá bola krásne upraveným rozkvitnutým miestom, vhodným na relax po náročnom dni.

Prešli sme sa ešte kúsok do centra, pochutnali si na studenom pivku a počkali na ďalších dvoch spolupútnikov, ktorí sa k nám na najbližšie dva dni pridajú a prejdú s nami až do Turčianskych Teplíc. Sú to Paliho priatelia, Juraj a Drahuška. Vrátili sme sa na ubytovanie, počkali sme ešte Stana, ktorý nakoniec ráno okolo 11-tej vyrazil a zvolil si trasu cez Telgárt a Heľpu, s následným prechodom cez sedlo Priehyba, aby okolo pol ôsmej prišiel za nami. Vyzeral byť dosť unavený, ale jedlo a chuť na pivo prevážila únavu a vybral sa za Paliho partiou na večeru. My sme s Peťom ešte posedeli, pripravili si veci na ráno, vypli telku a pustili sa do nočných snov.

V polospánku som počul, ako sa ostatní vrátili na ubytovanie, ale viac som nevnímal a blahodarný spánok prispel ku kvalitnej regenerácii pred zajtrajšou liptovskou etapou.

Šiesty deň jazdy (Liptovský Hrádok – Liptovské Revúce)

Liptovský Hrádok (656) – Podtureň (620) – Liptovský Ján (635) – Závažná Poruba (616) – Iľanovo (650) – Ploštín (650) – Pavčina Lehota (710) – Lazisko (676) – Dúbrava (649) – Ľubeľa (617) - Liptovské Kľačany (668) – Biela Ľupča (595) – Partizánska Ľupča (570) – Liptovský Michal (520) – Bešeňová (514) – Liptovská Teplá (517) – Lisková (484) – Ružomberok (535) – Podsuchá (560) – Liptovská Osada (605) – Liptovské Revúce (684)

uplynulý čas 9.29 h, čistý čas jazdy 5.26 h, vzdialenosť 84,39 km, stúpanie 1085 m, klesanie 1004 m

Ráno nás zastihlo so snovou náladou, v ktorej sme pokračovali aj pri raňajkách. Počasie vyzeralo už večer krásne a dnes ráno len potvrdilo, že nás bude čakať pekný prechod podhorím Nízkych Tatier s očakávaným cieľom vo Veľkej Fatre. Ale netreba predbiehať, ráno začalo úsmevmi, trochou srandy, keď som pri Jurajovi a Drahuške prvýkrát zatrúbil na mojej cyklotrúbke s prenikavým zvukom pripomínajúcim gáganie, na ktorý obaja poskočili, zľakli sa a prekvapene pozerali okolo seba, skadiaľ sa zvuk nabral. Z úsmevov okolostojacich pochopili, že to je zvuk, ktorým sa burcujeme, a postupne sa z úľaku pri jeho počutí stal signál na odchod, ako ráno, tak aj počas dňa.

Posledný pohľad na pekne upravenú záhradu, zapnutie „múdrych“ hodiniek a už to valíme po ceste ďalej. Najskôr cyklochodníkom vedľa Váhu, potom sa dostaneme povedľa železničnej trate do obce Podtureň, skadiaľ krátkou poľnou cestičkou prejdeme do známeho centra turistiky na Liptove, Liptovského Jána. Prechádzame okolo viacerých kaštieľov, ktoré by si zaslúžili iste väčšiu pozornosť a hlavne rekonštrukciu a zastavujeme kúsok za kostolom, kde sa nachádza známa atrakcia - kaďa. Keď som o tomto mieste prvýkrát počul, predstavoval som si niečo veľké s miestom pre dostatočný počet kúpajúcich sa. Moje prekvapenie však po prvom stretnutí bolo minimálne tak veľké ako moje očakávania. Preto som teraz vedel, že tí z nás, ktorí tu sú prvýkrát, budú tiež prekvapení. Aj tak bolo. Možno by sme sa aj boli okúpali a podporili zdravotné účinky vody, ale kaďa bola obsadená. Nuž nedá sa nič robiť, iba pokračovať. Malé občerstvenie „voňavou“ vodou z prameňa pri vstupe do areálu posilnilo našu chuť pokračovať. Liptovská cyklomagistrála nás dnes bude sprevádzať takmer celý deň, a teraz sme popod vrch Veratín prešli do obce Závažná Poruba. Pri prechádzaní okolo lyžiarskeho strediska Opalisko sme ochutnali ďalší prameň čerstvej vody s názvom Medokýš.

Trasa, ktorú sme mali naplánovanú v hodinkách, nás po vstupe do obce začala ťahať okolo cintorína a ďalej cez nepokosenú cestičku smerom na Iľanovo. Nepozdávalo sa mi to, a keď sme sa chvíľku nevedeli zhodnúť kadiaľ ďalej, tak som si povedal, že idem na druhú stranu okolo cintorína, že tam cesta musí pokračovať. No veru nepokračovala. Teda pokračovala, ale do súkromnej záhrady a dvora. Zastal som na konci pozemku, preskúmal, či sa za mnou nerozbehne nahnevaný pes, prípadne vlastník, a keď sa ukázalo, že aj brána na ulicu je otvorená, tak som neváhal a nasmeroval som si to priamo cez dvor. Až keď som stál na druhej strane ulice, trošku opodiaľ, tak som sa obhliadol, avšak nehrozilo žiadne nebezpečenstvo. Nechcelo sa mi totiž vracať sa na zarastený chodník a ani sa mi nechcelo stúpať naspäť na koniec dediny. Tak som si to šmykol cez záhradu. Následne som pokračoval po cyklotrase, ktorá začala z dediny pekne stúpať.

Koniec koncov, celá cyklotrasa vedie zvlneným podhorím Nízkych Tatier, a tak dnes nebude núdza o stúpania a klesania. Už pomaly na vrchole stúpania som zazrel spolupútnikov ako prichádzajú od zarastenej cestičky. Opäť spolu, a nedá sa nespomenúť ako sa ostatní zabavili. Peťo si totiž pri jednej pauze zabudol vypnúť topánku z pedála, a ako stáli a bavili sa, zrazu stratil rovnováhu, noha z pedála samozrejme neuhla, a tak urobil ukážkový pád do priľahlého, dosť hlbokého jarku. Ako povedal Paľo, trčali len kolesá a Peťove nohy. Našťastie sa nič nestalo, a tak sme ďalšími cestičkami, pri ktorých sme mali pod sebou celý Liptov s Kriváňom na východnej strane začínajúc a Veľkým Chočom na druhej strane končiac. Radosť bicyklovať, slniečko svietilo akurát, vetrík iba sem-tam, takže žiadne komplikácie, iba čistá radosť z pohybu.

Prešli sme Iľanovo, Ploštín a v Pavčinej Lehote pri údajne nastrmšej bobovej dráhe sme si dali zaslúženú pauzu. Pivko padlo vhod, aj keď obsluha bola asi taká milá, ako keď vás v noci otravuje komár, ktorého sa nie a nie zbaviť. Stále hovoríme, že ak niekoho robota nebaví, mal by odísť a nie dávať každým gestom a každým pohybom najavo, ako mu to prekáža, a že obsluhovať hostí je to najhoršie, čo dnes zažíva. Ale nevadí, veď s úrovňou služieb je to všeobecne známe a skôr je zázrakom, ak sú v poriadku. Čo je toho príčinou, nemá zmysel tu rozoberať.

Posilnení, oddýchnutí, pokračujeme ďalej len vo štvorici. Stano sa s nami rozlúčil, zišiel do Liptovského Mikuláša a ukončil svoju jazdu. Uznanlivo musíme konštatovať, že s bicyklom, s ktorým sa na toto dobrodružstvo podujal, prešiel oveľa ďalej, ako sme vôbec predpokladali. Na druhej strane škoda, že nemohol pokračovať s nami a prejsť celú cestu. Predsa len, spolu sme začali, bolo by pekné, ak by sme aj spolu skončili. No nestalo sa tak, tak sme teda pokračovali ďalej štyria. Prečo štyria? Peťo si chcel trošku užiť rýchlejšiu jazdu, tak sme sa dohodli, že sa počkáme niekde cestou, prípadne až večer na ubytovaní.

Ďalšie dedinky cestou sme prefrčali ako draci, obed sme si vychutnali v pizzerii v Partizánskej Ľupči a ani sme sa nenazdali a parkovali sme v Ružomberku na námestí v cukrárni. Schválne neuvádzam jej meno, lebo káva, ktorú si dali moji parťáci im moc nechutila, zachraňovať to mohli iba koláčiky. Mne chutili, neviem či chutili aj im, ale pravdepodobne do tejto cukrárne ich kroky nepovedú. Centrom mesta sme sa preštrikovali na Korytničku, čo je cyklocesta spájajúca Ružomberok s kúpeľmi Korytnica. My sme po nej prišli do Liptovskej Osady, kde sme si doplnili zásoby potravín na raňajky, pochutili si na zmrzline a tešili sa na posledný úsek cesty do Liptovských Revúc. Cesta z Ružomberka má jednu obrovskú výhodu. Nejde sa totiž po hlavnej ceste, ale peknými zákutiami povedľa potoka Revúca pretekajúceho dolinou, lesnými a poľnými zákutiami, no zároveň si je potrebné na niektorých miestach dávať viac pozor, lebo cestička je na nich široká maximálne na dva bicykle a pri malej nepozornosti môže prísť k zrážke.

Ako si tak šliapeme, zrazu nás predbehla zaujímavá dáma. Sympatická, ako sme si v rýchlosti stihli všimnúť, s peknou postavou a sama. Nie, nebojte sa, nie sme úchyláci, ale keď okolo nás prešla, tak sa v nás niečo pohlo (ako to, že nás predbehla?), a mužská hrdosť nám prikázala zrýchliť. Pridali sme teda do tempa, cyklistka pred nami tiež. No nič to, pridáme ešte viac, pridala viac aj ona, ale aj tak sme sa začali postupne približovať. Všimli sme si však, že sa často obzerá a v pohľade na nás sa v jej očiach skrýval strach. No jasné, sedem dní na cestách, neoholení, aj trochu „voňaví“, tak jej strach bol zrozumiteľný. Nechceli sme ju ďalej trápiť, tak sme zvesili nohy a nechali ju odísť na bezpečnú vzdialenosť, aby mohla aj ona v kľude ísť za svojím cieľom. O pár minút sme ju už nevideli. Malé spestrenie a aké úsmevy sme mali s Palim na perách, si môžete domyslieť.

Záverečný úsek do Liptovských Revúc nebol okrem výhľadov na vrcholy Veľkej Fatry a pár automobilov, ktoré nás obehli, ničím zaujímavý. Chceli sme iba dobicyklovať, vyložiť si nohy, dať si niečo pod zub a tekutou formou doplniť minuté kalórie a oddychovať. Ubytovaní, osprchovaní, pri pivku a pečenom bavorskom kolene oddychujúc, sme pomaly prešli večerom a ani nevieme ako, sme sa oddali blahodarnému spánku.

Siedmy deň jazdy (Liptovské Revúce – Turčianske Teplice)

Liptovské Revúce (684) – sedlo Veľký Šturec (1003) – Staré Hory (539) – Harmanec (441) - Kordíky (848) – Skalka (1220) – Krahule (889) – Kremnické Bane (754) – Turček (674) – Horná Štubňa (624) – Turčianske Teplice (504)

uplynulý čas 9.44 h, čistý čas jazdy 4.50 h, vzdialenosť 83,49 km, stúpanie 1236 m, klesanie 1439 m

Po raňajkách, ktoré sme si urobili zo svojich zásob, sa stretávame ráno pred penziónom, dolaďujeme výstroj na bicykloch, aby sme sa po pár úvodných metroch pustili do boja so stúpaním na sedlo Veľký Šturec. Po krátkej chvíli prichádzame k vodopádu, padajúcemu po skale do miestneho potoka, urobíme niekoľko skoro rovnakých záberov a púšťame si kolovať žilami viac adrenalínu, aby sme to, čo máme pred sebou, zdolali. Prvé desiatky až stovky metrov sa bavíme a rozptyľujeme svoju pozornosť od stúpania, ktorým prechádzame. Avšak kamenistá štrková cesta si vyžaduje našu celú pozornosť, aj sklon kopca sa zvýšil, a tak šetríme dych a postupne vydávame ďalšiu a ďalšiu energiu. Za touto zákrutou budeme hore, no je to len klam, ktorý si nahovárame. Treba ťahať ďalej. Nepomáha ani chvíľkové zastavenie a predýchnutie, ideme na poriadny kyslíkový dlh. Ale kopec nepovoľuje, ako keby chcel zdôrazniť svoju mohutnosť. No náš boj nie je márny a keď sa spoza zákruty ukáže vrcholový kríž v sedle, vieme, že sme hore. Dávame si krátky oddych, vydýchnutie, pospomíname, ako sme sa tu minulý rok zastavili a pripravili si obed, a už sa je načim pobrať dolu.

Klesanie to bude dlhé, vyzerá to ako za odmenu. Jediným nepriateľom je štrková cesta. Kolesá nie sú stabilné, uhýbajú, zavše sa mihneme okolo vytŕčajúceho kameňa, keď zrazu pred nami poriadny hlboký jarok vykopaný krížom cez cestu. Prvý ho zbadal Peťo, jeho prudké brzdenie stlačilo aj moje ruky na brzdách a vyhýbame sa mu v poslednej chvíli. Ideme teda opatrnejšie, druhá prekážka nedá na seba dlho čakať, ale už vieme, čo nás čaká, tak ju obchádzame s pokojom. Peťo sa vzďaľuje, odzadu sa ku mne približujú Drahuška a Juraj, keď sa zrazu svetlo zlomí a vojdem do tmavšej časti lesa. Kúsok predo mnou znovu jarok, brzdím, čo to dá, ale už vidím, že je zle. Aj napriek brzdeniu mi koleso zapadlo do jarku kde sa stočilo a ukážkovým nosopádom letím na zem. Ani nechcem opakovať prvé slová, ktoré sa mi derú z úst. Okolo prechádza Drahuška, ktorá skonštatuje, či žijem a som v poriadku. Odpovedám, že v pohode a popritom si kontrolujem všetky časti tela. Adrenalín je na maximálnej možnej hranici, odraný nie som, teda aspoň to necítim, ale doudieraný poriadne. Hýbať sa môžem, nohy sa trasú, ruky tiež, no „cesta naspäť nemožná, napred sa ísť musí“, tak zdvihnem bicykel a kontrolujem straty na ňom. Odlomená rúrka, vykrivený držiak na zrkadielko, ale inak všetko v poriadku. Ani defekt, ani nič zlomené, či neopraviteľne poškodené, tak s trasúcimi sa nohami sadám naň a opatrne sa spúšťam dolu dolinou.

Kým som prišiel k hlavnej ceste, ubehlo dosť času, ale trasúce sa ruky a nohy mi nedovoľovali ísť rýchlejšie. A priznám bez hanby, že som sa aj trošku bál. Strach zostal v menšom meradle aj na ďalšej ceste smerom na Staré Hory a na Harmanec. Až tam, v krčme, kde som dohnal rannú kávu, som zistil, že aj napriek žiadnym škodám na nohaviciach, tak pod nimi som doškriabaný, ako keby ma tiger trhal. Viacero stôp od „pazúrov“ kameňov pri páde sa podpísali aj na malom krvácaní z rán, ale čo by som to bol za jazdca, ktorý by sa trochu červenej bál. Dával som sa pomaly dohromady, a keď som sa na tom poriadne zasmial a uvoľnil sa, vedel som, že cesta bude pokračovať ďalej. Tu sme sa však dohodli, že nejdem riskovať do ďalšieho lesného úseku, kde hlavne zjazd zo Skalky by znovu mohol vrátiť práve prežité nepríjemné spomienky, a tak sa naše cesty rozdeľujú s tým, že sa stretneme v Kremnických Baniach (alebo v cieli).

Ďalej som smeroval na sedlo Malý Šturec po hlavnej ceste, našťastie nebola premávka až taká hustá, ako by som možno očakával, a tak som postupne a pomaly pridával ďalšie a ďalšie metre, ako vzdialenosťou, tak aj výškou. Cestu mi spríjemňovali okolité výhľady, keď sa ukázala v pozadí Krížna s okolitými vrchmi Veľkej Fatry, tak som celý pookrial. Na vrchole stúpania som si vydýchol, bol som totiž na mieste, kde sa stretávajú Kremnické vrchy s Veľkou Fatrou. Necelých 10 km jazdy a bol by som na horskom hoteli Kráľova studňa, ale dnes týmto smerom nepokračujem.

Spúšťam sa serpentínami dolu na stranu Turca, po rannom páde sa mi vracia opätovná istota do rúk aj do nôh a hlavne do hlavy. Som v pohode, vrátili sa príjemné pocity z jazdy a nepríjemný z pádu som zatlačil kdesi do úzadia. Prišiel som pred Turčianske Teplice, na miesto, kde sa napája cesta zo Šturca na hlavnú cestu od Kremnice a chvíľka váhania je predo mnou. Mám sa vybrať, tak ako som sľúbil, do Kremnických Baní a počkať ostatných tam, alebo budem sebec, prejdem posledných pár kilometrov a budem v cieli sedieť s vyloženými nohami a čakať ich tam.

Pre moju radosť, nezvíťazila tentoraz moja pohodlnosť, a tak odbočujem vľavo a idem si vystúpať do Kremnických Baní, veď cesta späť bude potom pohodlným klesaním v podstate až do cieľa. Cesta a jej stúpanie by mi neprekážalo, viac mi vadila doprava, ktorá na tomto úseku poriadne zhustla. Dávam si väčší pozor, keď sa blíži väčšie auto, radšej sa ešte viac posuniem ku krajnici, ba niekedy až za ňu. Cesta ubieha na prekvapenie veľmi dobre. Keď vidím pred sebou značku Kremnických Baní a klesanie do ich centra, tak sa usmievam. Prídem k pohostinstvu, ktoré je hneď na autobusovej zastávke, vtiahnem bicykel dnu do chodby a priviažem ho. Ako vidím, som tu skôr ako ostatní, tak si budem musieť dať obed asi sám. Sadnem si, objednám si pitie, keď sa v tom otvoria dvere a v nich Peťo. No nech to boli dve minúty. Aj keby sme sa dohodli, tak by sme sa takto presne nestretli. Pokiaľ prišli ostatní, stihol mi povedať, ako viedla ich cesta. Najskôr bolo stúpanie, potom ešte väčšie stúpanie a nakoniec prišlo také, že všetci museli tlačiť bicykle. Prešli cez Kordíky, okolo útulne Cabanka, vystúpili na hrebeň Kremnických vrchov, Skalku po zvažnici obišli a zjazdom po peknej cykloceste sa dostali až do Kremnických Baní. Najťažší bol krátky úsek, kde museli naozaj všetci tlačiť, pretože príkrosť úseku znemožňovala sedieť v sedle bicykla.

Po naoobedovaní (stále neprichádzali zvyšní členovia partie) sme debatovali s príjemnou, dokonca jemne flirtujúcou čašníčkou, ktorá nám týmto spôsobom krásne spríjemnila deň. Po nejakej hodinke prišli aj ostatní, doplnili taktiež svoje energetické zásoby, posilnili sa niečím chutným tekutým a keďže čas pokročil, vydali sme sa na záverečný úsek cesty do Turčianskych Teplíc. Väčšina cesty sa ťahala príjemným klesaním. Pár úsekov, ktoré bolo treba poriadne potiahnuť, ani nemá zmysel spomínať.

Pred Turčianskymi Teplicami sme zastali a vychutnávali si panorámu Veľkej Fatry z tejto strany, kopce Tlstá, Ostrá a Drieňok, ale aj ďalšie, boli nádherne osvietené zo západnej strany a my sme boli radi, že sme takmer v cieli. Na druhej strane bolo jasne vidieť pohorie Žiar a taktiež Lúčanskú Fatru. Po nevyhnutnej káve, nákupe a ubytovaní, sme si vychutnali zapadajúce lúče Slnka na terase so studeným pivkom. Začali nás však neskôr rušiť komáre, a keďže sme mali toho dnes dosť, pomaly sme upadli v teplých posteliach do ríše snov.

Pokračovanie nabudúce

Predchádzajúca časť putovania

Fotogaléria k článku

Najnovšie