Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Vľavo hora Vyšehrad a pohorie Žiar
Vľavo hora Vyšehrad a pohorie Žiar Zatvoriť

Cyklotúra Z Duklianskeho priesmyku na Devín na bicykloch 4

Krátka správa z dlhej trasy alebo dlhá správa z krátkej trasy... Posledný zo série štyroch článkov o cyklistickom prechode z Duklianskeho priesmyku na hrad Devín, ktorý je voľne inšpirovaný Cestou hrdinov SNP. V tejto časti prechádzame z Turčianskych Teplíc na hrad Devín.

Náročnosť
ľahká, 1. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
3 dni
Obdobie
leto – 2020
Pohoria
Turčianska kotlina, Žiar, Strážovské vrchy, Považské podolie, Podunajská pahorkatina, Malé Karpaty
Trasa
  • Štart: mapa
  • Koniec: mapa
  • Najvyšší bod: 802 m n. m. Fačkovské sedlo
  • Najnižší bod: 145 m n. m. Devín
Voda
Budišská kyslá voda, Salaš Kľak vo Fačkovskom sedle, bufet v sedle Homôľka, Trenčianske Teplice, Chocholanská kyselka, prameň Modranská baba, Pezinská Baba, Biely kríž (bufet Včelín), Železná studienka
Nocľah
Turčianske Teplice, Trenčín, Častá
Doprava
trekingový alebo horský bicykel, Devín (bus)

Ôsmy deň jazdy (Turčianske Teplice – Trenčín)

uplynulý čas 9.50 h, čistý čas jazdy 5.58 h, vzdialenosť 97,62 km, stúpanie 1452 m, klesanie 1693 m

Turčianske Teplice (504) – Dubové (484) – Budiš (478) – Jasenovo (503) – Vyšehradské sedlo (575) – Nitrianske Pravno (354) – Kľačno (400) – Fačkovské sedlo (802) – Čičmany (645) – Zliechov (562) – sedlo Homôľka (765) – Dolná Poruba (429) – Omšenie (325) – Trenčianske Teplice (276) – Trenčianska Teplá (224) – Opatová (213) – Trenčín (217)

Ráno, no ráno, skôr celú noc nás budil brechot psa z vedľajšieho domu. Ako sme sa ráno bavili, tak nás všetkých budil, Drahuška hovorila, že mala chuť na jeho pána aj nakričať, ale nebolo na koho. Proste, ak mali pocit ako ja, tak s dobrým vyspaním a oddychom sa nedal ani porovnať. Ale nie vždy je všetko ideálne, nabudúce budeme vedieť, že si nájdeme ubytovanie v mieste, kde psy nebudú robiť celú noc krik. Ako tak sme sa pozviechali, naložili veci na bicykle, rozlúčili sa s Drahuškou a Jurajom, ktorí dnes idú opačným smerom ako my a končia svoju jazdu v Kláštore pod Znievom, zatiaľ čo my sa cez obec Dubové dostávame k prvej dnešnej zastávke, a tou je prameň v obci Budiš. Ak je vám to povedomé, tak isto viete, že práve tu zo zeme vyviera prírodná minerálna voda.

K jej prameňu sme sa ale nedostali, tak sme sa museli uspokojiť s prameňom, ktorý chutí podstatne výraznejšie ako práve Budiš. Ja som však nemal odvahu takto ráno si dať poriadnej „vajcovky“, tak totiž bolo cítiť vodu z prameňa, a tak sme pokračovali v miernom, avšak vytrvalom stúpaní na Vyšehradské sedlo. Vyšehrad, ako jeden z pekných vrcholov nás sprevádzal už od Dubového, čím sme boli bližšie, tým krajšie vystupovali jeho zákutia do popredia a boli sme radi, že dnes nešliapeme až na jeho vrchol. Je stadiaľ pekný výhľad, no minulý rok som naň stúpal po asi 30 prejdených km, pričom po zostupe z neho ma ešte čakala cesta do Hadvigy, takže mal som ho plné zuby. Nič to však neuberá z jeho krásy a impozantnosti.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Postupne sme vystúpali až do sedla, obliekli sme sa, pretože nás čakalo dlhé klesanie až do Nitrianskeho Pravna. Zjazd dolu sme si užili plnými dúškami, v niektorých zákrutách takmer na hranici možného, ale stálo to za to. Vo chvíľach, kedy sme prechádzali rovinky, boli pohľady na okolitú prírodu napĺňajúce a posilňovali nás pred ďalším stúpaním. Z Nitrianskeho Pravna totiž začína pozvoľné, avšak vytrvalé stúpanie cez obec Kľačno až do Fačkovského sedla. Keďže cestu poznám, vedel som, že ma nečaká prechádzka ružovým sadom. Teda sadom hej, ale pre mňa určite nie ružovým. Kľačno je dosť rozťahaná dedinka, ešte sme mali chvíľkový pokus o zastavenie v miestnej krčme, ale odolali sme (neuveriteľné), pretože vidina stúpania s pivom v krvi sa nám nezdala ako najlepšia v tej chvíli.

Tak teda, hlavu dolu, silu do nôh a poďme na to. Pomaly sme stúpaním prechádzali, ako sa hovorí, každý za svoje, a cesta ubúdala. Väčšia časť stúpania bola skôr o vytrvalosti a jeho miernom sklone, ako o príkrosti. Avšak nemalo to tak zostať. S Peťom sme si dali krátku pauzu pri značke, ktorá symbolizovala, že najbližšie úseky sa zmenia až na 12 % stúpanie. Uvoľnili sme svoje mechúry, nech sa nám ľahšie šliape a pustili sme sa do toho. V jednej pravotočivej zákrute, som mal pocit, že sa mi cesta zdvihla tak prudko, že to ani nevyšliapem. Ako tak, so zaťatými zubami a na riadne ostré zábery sa to podarilo, a keď som si myslel, že to už už povolí, tak sa objavil ďalší prudký výšľap. Až pohľad na železný plot a otvorený priestor za zákrutou hovoril, že sme na vrchole stúpania. Veru tak, sme na Fačkovskom sedle. A ani to až tak nebolelo. Mám pocit, že môj rešpekt pred stúpaním bol väčší, ako bolo potrebné. O to lepšie sa nám sedelo už pred pol desiatou na terase salaša Kľak, kde sme sa tešili na osvieženie, kávu a uschnutie prepotených tričiek.

Vyšli sme teda po schodoch do reštaurácie a pri objednávaní prekvapený čašník hovorí, že ako sme prišli dovnútra. Hovoríme, že cez terasu, a že máme chuť na kafe, kofolu a pivo. Pali skúsil, že aj raňajky by si dal, na čo bola odpoveď, že iba pre ubytovaných hostí sú raňajky. Moja otázka je, či v rámci podnikateľského ducha je problém urobiť hladným chlapom omeletu so syrom, za ktorú si vyúčtujem dajme tomu 4 eurá. Kuchár tam bol, určite mal rozbabranú kuchyňu, keďže bol čas raňajok. Ja byť na jeho mieste, tak raňajky robím, viem, že hneď ráno mi niečo pribudne do pokladne. No, ale aj taký je prístup. Boli sme radi, že nám načapoval a urobil kávu. Aspoň za to vďaka. Keby nás nechal ešte aj bez toho, tak by som fakt nevedel, či sa smiať alebo plakať. Osviežili sme sa, dali si rannú kávičku, usušili veci, posledným pohľadom zavadili o Kľak a vybrali sa ďalej.

Nemusím písať, že po stúpaní vždy nasleduje klesanie. A toto bolo fakt za odmenu. Ešte aj chladno nám bolo na niektorých úsekoch z rýchlosti. Po odbočke na Čičmany pohodový úsek cesty pokračoval až do Zliechova. Čičmany sme prešli relatívne rýchlo, už ráno tu vládol čulý turistický ruch. Je veľmi na škodu veci, že aj vo významnej historickej obci bolo v minulosti potrebné v rámci výstavby povoliť stavbu bytovky. Pri vstupe do obce od Zliechova a hlavne keď sa schádza do Čičmian po červenej značke z Fačkovského sedla, bytovka vám ako prvá udrie do očí. Škoda, ale aj taká je realita.

Spokojne sme prešli až do Zliechova, kde sme sa chystali na desiatu. Mali sme šťastie, potraviny boli otvorené a vedľa potravín aj prístrešok, v ktorom sme uspokojili svoj hlad a schovali sa pred rozpaľujúcim sa slnkom. Zároveň sme sa dozvedeli novinky z obecného života, keďže pri nás posedel bývalý bača. Pri rozprávaní som mal pocit, že sa mu aj slza zaleskla v očiach, keď hovoril, ako bolo kedysi v obci rozvinuté poľnohospodárstvo, špeciálne chov oviec a dobytka, a teraz je problém nájsť robotu aspoň pre pár ľudí. O tom, že nájsť niekoho, kto by chcel robiť baču, je škoda reči. S takýmito príbehmi sme sa stretali na viacerých miestach, ktorými sme putovali, naozaj asi nie je cesta, aby sa všetci presťahovali do miest, najlepšie do Bratislavy, a na našom vidieku a v zaujímavých obciach ako je Zliechov, aby zostali len na dožitie starkí a starké. Niečo je choré v štáte dánskom, povedal by klasik.

Na záver sme sa posilnili studeným pivkom a poďme my ďalej po červenej, tentoraz po lúčnych úsekoch cesty zo Zliechova, ktoré neskôr vystriedali lesné zvážnicové úseky a popod Suchú horu sme sa posledným stúpaním už po asfaltovej ceste dostali do sedla Homôľka. Ako sme sami skonštatovali, už keď je bufet otvorený, mali by sme podporiť miestnu ekonomiku, a tak sme neváhali a nadelili si jedno chladené.

Klesanie do Dolnej Poruby nás a naše bicykle veru pekne otestovalo. Bolo pár miest, kde som radšej zišiel vedľa bicykla, lebo na ňom som sa bál ísť dolu. Našťastie ich nebolo veľa a keď sme po chvíli prišli do dediny, vydýchli sme sa aj my, aj brzdy na našich bicykloch. Cez Omšenie sme prišli do Trenčianskych Teplíc, kde sme mali namierené na povestnú zmrzlinu do centra. A veru nesklamala. Nová príchuť v podobe krémešovej zmrzliny ma príjemne prekvapila, a tak som si ju v pokoji vychutnával. Trošku sme na námestí medzi všetkými „nahodenými“ ľudmi pôsobili ako päsť na oko, zablatení, zaprášení, veruže aj cítiť nás bolo, ale ako sme si povedali, to neprekáža, ak je to problém, tak pre iných, nie pre nás.

Záver cesty predstavovala jazda do Trenčína, kde sme zaparkovali na terase jednej z reštaurácií a po naozaj chutnej večeri sme sa odobrali na ubytovanie. Hneď vedľa ubytovne bola miestna krčma, čo znamenalo, že po večernej hygiene sme neodolali a zvlhčili naše vyprahnuté hrdlá ešte dúškom zlatého moku. Otravné komáre nás zasa donútili ukončiť večernú pohodu a odobrať sa do vlastných snov.

Deviaty deň jazdy (Trenčín – Častá)

uplynulý čas 8.50 h, čistý čas jazdy 5.15 h, vzdialenosť 102,66 km, stúpanie 994 m, klesanie 968 m

Trenčín (217) – Kostolná-Záriečie (211) – Chocholná-Velčice (371) – Adamovské Kochanovce (201) – Melčice-Lieskové (204) – Ivanovce (197) – Štvrtok (197) – Haluzice (266) – Bošáca (330) – Zemianske Podhradie (244) – Trenčianske Bohuslavice (196) – Nové Mesto nad Váhom (189) – Čachtice (182) – Častkovce (177) – Podolie (177) – Krakovany (163) – Vrbové (182) – Šterusy (209) – Dolný Lopašov (206) – Chtelnica (199) – Dechtice (182) – Naháč (246) – Trstín (236) – Smolenice (224) – Horné Orešany (200) – Dolné Orešany (200) – Doľany (245) – Častá (245)

Ráno v Trenčíne nás privítalo zatiahnutou oblohou s prísľubom dažďa. Nie moc dobrá predstava pre deň na bicykli, ale doteraz sme si užívali dobré počasie, tak prečo by nemohol byť jeden deň aj horší. Mali sme však opäť šťastie a s výnimkou pár minút mrholenia pri Vrbovom, sme si celý deň užívali pekné počasie bez vetra a pod mrakom.

Ale pekne po poriadku. Dnes máme na pláne prechod na moravskú stranu a následne výstup na Veľkú Javorinu. Toľko hovoril plán. Keď sa na tento deň spätne obzriem, tak osobne som ráno cítil, že to nebude úplne najľahší deň. Pobolievalo ma brucho, cítil som bolesti hlavy a v tomto rozpoložení som radšej nerozmýšľal, čo bude o hodinu či dve, ale sústredil som sa na najbližšie minúty. Nepomohli mi ani raňajky, mal som pocit, že to bolo ešte horšie.

Vysadli sme však predsa len do sediel a po krátkom motaní sa po Trenčíne, sme nakoniec vyšli na správnu výpadovku aj za cenu toho, že nejdeme po cykloceste, ktorú sme mali pôvodne v pláne, ale po hlavnej ceste na Chocholnú-Velčice. Zvlnenou cestou podhorím Bielych Karpát sme cez niekoľko ďalších obcí prišli do Haluzíc, ktoré sú známe Haluzickou tiesňavou, ktorú sme obišli bočným chodníkom a ocitli sa pri Haluzickom kostolíku, zrúcanine kostola nad obcou. Bol odtiaľto krásny výhľad na údolie Váhu, oproti sme videli hrad Beckov, ako sa neohrozene týči na skalnom brale a po chvíli oddychu pokračovali ďalej do Bošáce.

Pri stúpaní v okolí Haluzíc sa moje nepríjemné pocity ešte znásobili. Bolesti neustúpili, hlavu som mal na dve časti a brucho nafučané ako dobrý kováčsky mech. Zašli sme do potravín, dúfajúc, že nájdem niečo, čo by mi mohlo pomôcť. Pali s Peťom hovoria, že tiež si niečo dajú, a že sa nemáme kam ponáhľať, že si oddýchneme a uvidíme. V parku v Zemianskom Podhradí som sa rozhodol. Oznámil som parťákom, že dnes sa necítim na prechod Veľkou Javorinou, a že som si vybral cestu podhorím a idem po ceste smerom na Vrbové a ďalej tak, ako sme boli pôvodne dohodnutí. Prekvapenie veľkých rozmerov čítali v mojej tvári, keď mi oznámili, že aj oni sa chvíľu pohrávajú s myšlienkou nešliapať na Veľkú Javorinu, ale že to nechceli otvárať, aby to nevyznelo, že chcú brzdiť partiu. Tak sme v jednej chvíli zistili, že máme všetci traja podobné úmysly, čo umožnilo prepracovať plány na dnešný deň. Už pôvodne Peťo navrhoval, aby sme moravskú zachádzku trasy úplne vypustili, avšak ostatní sme trvali na tom, že dobré české pivko v klasickej českej hospode bude fajn osvieženie a že si dáme zároveň na druhej strane obed. Sily našich organizmov, ale aj správny odhad dnešného stavu nám pomohli sa správne rozhodnúť.

Plán sa teda mení, ideme podhorím dolu smerom na Brezovú pod Bradlom. Ešte navrhujem, že ak to pôjde, potiahnime ešte ďalej, skrátime tým počet dní na ceste a budeme mať pekný večer v Častej u nás doma, čo som navrhol ako alternatívny cieľ. Po všeobecnom súhlase sme sa dohodli, že ideme postupne, najskôr sa musíme pohnúť stadiaľto, potom prejsť cez Nové Mesto nad Váhom, Čachtice a ďalšie obce do Vrbového a tam zvážime, kam ďalej. Tak aj bolo, dopili sme, telo začínalo fungovať, asi mu káva a oddych pomohli a ideme podľa nového plánu.

V Čachticiach si na chvíľku sadáme, dávame si ďalšiu šálku kávy, pridávame zmrzlinu, a keď po tejto kombinácii je naďalej všetko v poriadku, ideme ďalej. Presun do Krakovian a následne cesta do Vrbového nebolo nič náročné a pohodlne sa usádzame pri miestnej vývarovni a tešíme sa na teplý obed. Ako sme skonštatovali, najchutnejší obed za 4,3 eura s polievkou, aký sme na ceste mali. Karfiolová polievka a kuracie plnené s ryžou a šalátom boli správnou voľbou, a preto sme si ambiciózne stanovili, že dnes teda ideme až do Častej.

Naobedovaní a plní chuti sme sa vybrali na cestu, ktorá bola až po Trstín jednou veľkou húsenkovou dráhou. Naplno dolu kopcom, najťažší prevod, našliapať čo sa dá a následne protikopec, kde sa dostalo k slovu najľahšie radenie a kadencia našich nôh mala čo robiť, aby sme sa dostali hore na hranu kopca a znovu najťažší prevod a poďho dolu. A tak stále dokola až po Trstín. Tam sa trasa upokojila a my sme si už chutili na veľmi chutnú zmrzlinu v Smoleniciach. Obsadili sme cely stôl, naplnili kornútky a odfukovali. Neviem či zo zmrzliny alebo z jazdy, alebo z pocitu, že cieľ je za rohom. Spokojne sediac sme mali urobiť ešte jednu voľbu na tento deň, ktorá sa týkala výberu trasy. Ľahšou, priamejšou a jednoduchšou cez obce pod Malými Karpatami, alebo ťažšou, no krajšou cestou cez Malé Karpaty. Pred tromi týždňami sme totiž prechádzali práve tento úsek na bicykloch a stúpanie zo Smoleníc cez Majdán až na Zabité a Tri duby sme si zažili na vlastnej koži. Ako sme skonštatovali, ťahalo sa ako sopeľ, a veruže sme ho všetci mali vtedy plné zuby.

Po porade, zohľadňujúc, že dnes nekončíme, ale že ešte sa treba zajtra popasovať s poslednou etapou na Devín, sme vybrali možnosť prvú. Teda ľahšiu, priamejšiu trasu cez dedinky v podhorí. To bola jazda. S blížiacim sa cieľom, ako keby sme dostávali extra porcie energie, alebo to bola zmrzlina, ale šliapali sme strojové tempo. Jedinou zastávkou bolo malé návršie medzi obcami Doľany, Štefanová a Častá, kde sa nachádza kaplnka sv. Rozálie a kde sa nachádza pamätník padlým vojakom v Druhej svetovej vojne. Symbolicky práve na tomto mieste sme zhodnotili nielen dnešnú etapu, ale aj doterajšiu celú jazdu. Všetky hodnotenia sa niesli v duchu, že to bol výborný nápad, že takto prejsť Slovenskom je iné, ako za oknami auta alebo vlaku. Zároveň, že to prinieslo zasa iné pohľady, ako keď človek prechádza Slovenskom pešo. Príjemné letné dobrodružstvo, škoda, že už zajtra končí. Úspešne sme to dobojovali k nám do Častej, kde nás čakali s gulášom a koláčmi, konečne sme umyli naše bicykle a naolejovali ich, myslím, že od radosti na druhý deň sami ťahali na poslednej etape. Posedeli sme, porozprávali pár zážitkov, a keď sa nám začali zatvárať oči a otvárať ústa, bol čas odobrať sa do ríše snov.

Desiaty (posledný) deň jazdy (Častá – Devín)

uplynulý čas 6.07 h, čistý čas jazdy 4.13 h, vzdialenosť 64,91 km, stúpanie 1143 m, klesanie 1235 m

Častá (245) – Zochova chata (455) – Čermáková lúka (595) – Pezinská Baba (535) – Tri kamenné kopce (570) – Biely kríž (500) – Spariská (352) – Železná studnička (195) – Devín (145)

Aké krásne ráno má človek, keď sa po desiatich dňoch vyspí vo svojej posteli. Ako som počul z vedľajšej izby, aj Peťo s Palim boli hore, ujal som sa teda funkcie kuchára, pripravil na raňajky praženičku a už sme sa vyšli vychystať na záverečnú jazdu. Chvíľku som váhal, či neostať doma, ale naozaj iba chvíľku a hneď som myšlienku zavrhol, pretože by to nebolo ono. Áno, lákalo ma zostať doma, natiahnuť si nohy a relaxovať, ale tak, ako sme spolu začali, tak som chcel spolu s chalanmi skončiť. Vysadli sme teda na naše naolejované tátoše a poďme na to.

Prechod cez hory na Zochovu chatu bola prvá zaťažkávacia skúška, ktorú sme zvládli a pri vychutnávaní si rannej kávičky za tri eurá, sme sa už nikam neponáhľali. Cesta na Čermákovu lúku bola na polovicu po asfalte a po štrkovej lesnej ceste, viac-menej v stúpaní, ale voda zo studničky na Čermákovej lúke nám opäť pripomenula jej silu a schopnosť občerstviť človeka tak, že aj keď si myslí, že už to ďalej nejde, tak ešte stále nie je ani v polovici svojej kapacity. Týmto som sa riadil celú cestu a preto som dnes na seba a na ostatných, ktorí so mnou išli, hrdý, že sme to tak zvládli.

Po prechode lúkou nasledovalo odbočenie smerom na Skalnatú. Nie nebojte sa, nešli sme hore povestným stúpaním k jednému z najznámejších stromov v Malých Karpatoch, ale sme to po cyklochodníku obišli. V sedle pod Javorinou sme sa na niekoľko minút rozišli s tým, že Peťo a Pali idú cez vrchol Čmeľok, zatiaľ čo som išiel popod vrchol po ceste určenej bicyklom. Jednak som nechcel stúpať hore na vrchol, čo by však neprekážalo, ale hlavne sa u mňa opäť objavil strach z klesania po opačnej strane kopca smerom na Pezinskú Babu. Dobre to tam poznám, a vzhľadom na môj krosový bicykel som vyhodnotil, že toto je nad moje sily.

Stretli sme sa na parkovisku a nebolo treba dlho váhať, či ideme na malé občerstvenie na Chatu pod Korenným vrchom. Skoro sme odtiaľ nepokračovali. Prečo? Nie, nepokazili sa nám bicykle, neopili sme sa, ani žiadna objektívna prekážka v podobe víchrice či lejaku neprišla. To nám len gazdiná podniku oznámila, že večer čakajú rozlúčku so slobodou, kde bude asi 15 žien. No tak to si musíme nechať zájsť chuť, aj keď pokušenie bolo veľké. A keď dodala, že tu budú až do nedele, už som skoro dával dolu batoh, že ďalej nejdem, ale ich počkám a do cieľa dorazím v nedeľu. No odolali sme, ako správni chlapi, a pobrali sa s ľútostivým pohľadom na chatu ďalej. Veď ono sa nám to vzápätí vrátilo.

Bolo totiž treba vyšliapať na Konské hlavy. A to je riadna výzva. No ako píšem, vyšliapali sme to, avšak nie v sedle bicykla, ale pekne vedľa neho. A všetci traja. Peťo síce prešiel najviac z tohto úseku trasy v sedle bicykla, ale najstrmšie úseky boli dnes aj nad jeho sily. Svorne sme docupitali na Konské hlavy, opäť si pripomenuli, koľkokrát sme tadiaľto prechádzali a pustili sa po lesných chodníčkoch na Salaš a odtiaľ lesnou asfaltkou na Biely kríž. Opäť tu, opäť niečo dobré chladené, opäť trochu oddychu. Vieme, že to končí, ale ešte si to chceme chvíľu vychutnávať. Vraciame sa k niektorým momentom z jazdy, dohadujeme posledný úsek cesty, ktorý prejdeme cez Železnú studienku, Mlynskú dolinu až k Dunajskému nábrežiu a po Devínskej ceste smelo na hrad Devín.

Už ho vidíme, keď prichádzame na parkovisko pod ním. Ako sa patrí na zdokumentovanie, urobíme pár povinných záberov pri smerovníku, prejdeme ešte kúsok ďalej k sútoku Moravy a Dunaja a ukončíme našu jazdu v reštaurácii pri dobrom obede. S úsmevmi na perách sme radi, že to máme za sebou, ako som hovoril, na začiatku som dúfal, že sa mi podarí prejsť aspoň tri, štyri etapy. Ak by mi bol vtedy niekto povedal, že o 10 dní sa stretneme pod hradom Devín po prejdení celej trasy, asi by som mu neveril. 825 km a viac ako 11 km nastúpaných výškových metrov sa mi pred desiatimi dňami zdalo ako nezdolateľné sústo. A teraz sedíme tu, vychutnávame si obed a neveríme, že to tak rýchlo prešlo. Nebolo to len idylické, boli dve či tri menšie krízy a jedna malá ponorka, ale všetko sme prekonali, lebo sme to prekonať chceli. Máme radosť, sme spokojní, tešíme sa na ďalšie podobné dobrodružstvo, to sú asi najčastejšie slová, ktoré sme opakovali. Mali sme samozrejme neuveriteľné šťastie na počasie. Celých 10 dní nám nepršalo, ale nebolo ani neznesiteľne horúco. Celých 10 dní sme mali šťastie na ľudí, ktorých sme stretali, nemali sme negatívnu skúsenosť, nemuseli sme zvažovať nejaké ústupové alternatívy. Vždy, keď to išlo, sme sa snažili rozprávať sa s domácimi, pozerať sa na život v ich mestách a obciach nielen z pohľadu turistu, ale aj z ich pohľadu.

Zhodnotenie

Čo môžeme konštatovať, okrem pozitívnych prístupov a prípadov, sme sa stretli aj s nie práve najlepším prístupom v službách, prednostne reštauračných službách. Nahnevaní čašníci, neochota vysvetliť, neschopnosť úsmevu, to všetko vyznieva veľmi negatívne. V tomto, avšak nielen v tomto, máme čo robiť, aby sme boli lepší. Ale nie vždy je chyba na druhej strane. Niekedy stačí, ak sa usmejeme my ako prví, ak neberieme veci príliš osobne a hlavne, aby sme nebrali sami seba moc vážne. Vtedy sa môže podariť, že budeme radi využívať služby v našom domácom prostredí a podporíme tým aj sami seba.

Bola to jedinečná skúsenosť prežiť 10 dní na bicykli, vnímať okolitú krajinu zo sedla bicykla, vnímať a cítiť vône, zažiť štípance od komárov a ovadov, zľaknúť sa v lese nečakaného pohybu srnky a zľaknúť sa prechádzajúceho kamióna alebo len tak jednoducho sa zľaknúť zvuku detskej trúbky (že Pali).

Ak vás niečo takéto láka, nechajte sa zlákať. Či už po našich stopách, alebo si vytvoríte svoju vlastnú trasu, záleží iba na vás. Je to krásne, prežiť dni bez náhlenia, s vedomím, že našou jedinou starosťou je, kde budeme spať, čo budeme jesť a piť. Nič iné vás netrápi, žiadne problémy v práci, žiadny blbý šéf či nesplnené termíny. Treba len vyraziť. Nečakať na príležitosť, ale si ju vytvoriť. A ako som niekde čítal, nikdy nebude vhodnejšia chvíľa, ako je táto, a nikdy nebude vhodnejšie miesto, ako je toto. Takže záverom len jediné:

Život a jeho dobrodružstvo, či už pešo, na bicykli, alebo len tak v pohode na prechádzke, treba žiť tu a teraz. Tak smelo do toho.

Fotogaléria k článku

Najnovšie